4.7 C
Zilina
03. marca 2024

Adam Štefanec vymenil futbalový dres za kňazský ornát

Každý sa raz ocitne na rázcestí a musí sa rozhodnúť, ktorou cestou sa vydá. Niekto to urobí intuitívne, niekto impulzívne a voľakto už dlhší čas tuší, ktorým smerom pôjde ďalej. To je aj prípad mladého kňaza Adama Štefanca zo Žiliny, ktorého žilinský biskup Tomáš Galis vysvätil 10. júna. O tom, že chce život prežiť v službe Bohu a ľuďom síce rozhodol jeden okamih, no len ho utvrdil v tom, že smer, ktorým sa uberá je správny. A tak futbalový dres vymenil za ornát.

Väčšina vášho života bola úzko spätá s futbalom, mali ste našliapnuté na slušnú kariéru. Zaspomínate si s nami na túto etapu vášho života?

Futbal poznačil asi každého muža v našej rodine – strýka, otca aj mladšieho brata. Chodil som na cirkevnú ZŠ Kráľovnej pokoja v Žiline, no keďže som aj ja hrával futbal a celkom mi to išlo, na druhý stupeň som prestúpil do športovej triedy na ZŠ v Závodí a z tamojšieho klubu Juventus do MŠK Žilina. V štúdiu som pokračoval na športovom gymnáziu na Rosinkách. So spolužiakmi a zároveň spoluhráčmi sme doteraz výborní priatelia. Tesne pred maturitou som ale zmenil klub, a teda aj školu a s mladším bratom sme prestúpili do Slovana Bratislava. Zmaturoval som však na súkromnom športovom gymnáziu v Trenčianskych Tepliciach.

Ako sa to stane, že sa v takomto prostredí človek rozhodne stať kňazom?

Posledný polrok som už vedel, čo budem študovať ďalej. V Slovane som sa vlastne rozhodol pre toto povolanie. Vedel som, akou cestou sa chcem uberať, ale nevidel som ju ešte v úplne jasných kontúrach. Pohrával som sa s myšlienkou ísť k saleziánom, pretože tí mi boli blízki, no stále to do seba akoby nezacvaklo. Po maturite som začal študovať sociálnu prácu u saleziánov v Žiline, no po pár mesiacoch som vedel, že v tom nebudem pokračovať. Druhý polrok som sa už pripravoval na vstup do seminára, kde ma to ťahalo.

Kedy prišiel definitívny impulz?

Bol som veriaci a rodičia nám vieru veľmi nenútene ponúkali. Jej vnímanie u mňa zmenila aj birmovka. Prvú prípravu som kvôli tréningom a zápasom nedokončil. V tej druhej som už bol starší, mnoho vecí som bral zodpovednejšie a aj na sebe som pozoroval zmenu v správaní voči druhým, v pohľade na to, kým som, ako môžem žiť vieru v službe druhým. Definitívny impulz bol pomerne jednoznačný – na večernej kázni v Kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave. Hovorilo sa v nej o zbombardovanom kostole v Nemecku počas druhej svetovej vojny. V ruinách zostal stáť iba kríž s Ježišom, no telo mal bez rúk. Vojaci tam miesto nich napísali: „Teraz vy buďte mojimi rukami“. Silne ma to zasiahlo a vtedy som pocítil, že tento odkaz je pre mňa veľmi osobný.

Kam viedla vaša ďalšia cesta?

V roku 2017 som vstúpil do Kňazského seminára sv. Gorazda Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave. Štúdium je vlastne spojenie vysokoškolského internátu a školy postavené na 4 pilieroch – ľudskom, duchovnom, intelektuálnom a pastoračnom. V týchto oblastiach sme sa formovali a pripravovali cez pevne stanovený program v seminári, na spoločných omšiach, v modlitbách, v štúdiu. A k tomu sme mali klasické prednášky ako na bežnej vysokej škole s prednáškovým a skúškovým obdobím.

Ako na vaše rozhodnutie reagovali rodičia?

Mamina to prijala ľahšie, aj napriek tomu, že som bol živý chlapec a futbalista a nič nenasvedčovalo tomu, že sa vyberiem touto cestou. Ale mamy sa asi vedia s takýmito vecami zmieriť akosi ľahšie. Otec sa s tým vyrovnával dlhšie, ale tým, že brat pokračoval vo futbale a neostal v ňom sám, tak aj on ma takmer hneď začal podporovať. Starí rodičia sa z toho veľmi tešili, asi najviac babka a mnohí v našej rodine sa za to modlili, najmä prababka, ale ona už sa toho nedožila. Som prvý kňaz v našej rodine a môžem povedať, že toto rozhodnutie sprevádzala úprimná radosť mojich najbližších.

Pôsobili ste v Rajci ako diakon. Pozdávala sa vám táto „prax“?

Na konci piateho ročníka je diakonská vysviacka a posledný, šiesty  rok v seminári je praktický a chodíme už aj do farností. Mňa biskup poslal do Rajca. Prvá svätá omša, na ktorej som kázal, bola v lete, v čase okolo Ladislava, keď sú v Rajci hody. Zo začiatku som možno mal trému, ale viac som sa tešil. V Rajci som zažil  veľmi srdečné prijatie, je to naozaj živá farnosť s mladými ľuďmi a rodinami, s veľa deťmi a rok v nej strávený bol pre mňa úžasný.   

Prezradíte nám, ako sa pripravujete na kázne?

Rád sa prihováram ľuďom v službe slova a aj na základe spätnej väzby od ľudí si trošku neskromne dovolím povedať, že mi to celkom ide. Vždy sa snažím držať Božieho slova, hovoriť o evanjeliu tak, aby to bolo zrozumiteľné a pre dnešnú dobu prijateľné. Príkladom mi je Ježiš, ktorý tiež hovoril o živote ľudí, ktorému oni sami rozumeli. Mne pomáhajú biblické komentáre o Božom slove, evanjeliu, objasnenie toho, aký význam majú jednotlivé slová v pôvodných jazykoch. Teória a vedomosti sú veľmi dôležité, no musia byť rozšírené o praktické skúsenosti zo života ľudí, o ich príbehy, osudy.

Ktorý cirkevný obrad slúžite najradšej?

Každý obrad, či je to krst, sobáš, pohreb, slúžim rád. Chcem s ľuďmi dôležité chvíle v ich živote, nech sú veselé či smutné, prežívať. Keď vidia môj úprimný záujem a to, že ich mám rád, aj oni sa viac otvoria a budeme si navzájom bližší.

Kam vás zavialo po vysviacke?

Mojím novým pôsobiskom je Turzovka. Tešil som sa na túto službu. Ešte v predstihu som sa zoznámil s mojím dekanom, je tam na odpočinku aj jeden starší kňaz, takže sa mám od koho učiť. Mám tam aj veľmi dobrého bývalého spoluhráča, takže zázemie som mal hneď na začiatku. Páči sa mi kostol, fara aj okolie. Sú to pre mňa nové veci, prvé zamestnanie a teším sa zo všetkého, čo mi služba v tomto meste prináša.

Začal vám teda „zamestnanecký“ maratón. Mimochodom, vraj by ste chceli zabehnúť ten ozajstný, športový? V akom štádiu je tento plán?

V štádiu riešenia. Mal som takú túžbu, ale povinnosti mi jej splnenie oddialili. Behám rád, už v seminári som pravidelne behával okolo rieky Nitry. Mnohí moji priatelia majú za sebou maratóny a polmaratóny, tak sa to azda aj mne raz podarí. V Rajci bola veľmi silná komunita bežcov, keby som tam ostal ako kaplán, určite by som trénoval s nimi. V Turzovke je to futbal, bicykel, turistika.

Dokonca vaša diplomová práca bola spojená so športom…

Áno. Bola to športová terminológia v listoch apoštola Pavla. Už on hovorieval: Dobrý boj som bojoval. Alebo: Bežte ako bežci na štadióne. To, čo som žil počas môjho života pred seminárom ako športovec, som mal možnosť teoreticky spracovať. Spojil som tak príjemné s užitočným. Šport navždy ostane súčasťou môjho života. Podľa mňa je to správny druh psychohygieny.

Kamaráti športovci prišli aj na vašu vysviacku?

Áno, prišli chalani z MŠK Žilina a dostal som od nich podpísaný dres s číslom 97, to bol náš ročník. Veľmi ma to potešilo.

Práca s ľuďmi nie je jednoduchá. Vy však musíte neustále pracovať aj na sebe…

A to je oveľa ťažšie. Poznávanie a sebaformovanie je náročné. To najvzácnejšie, čo môžeme dať druhým, je práca na sebe. Nesie to so sebou učenie sa nových vecí, spoznávanie vlastných limitov. Zo športového hľadiska to vnímam ako trénovanie samého seba, ale zároveň aj v službe chcem byť ľuďom k dispozícii v dobrej fyzickej i psychickej kondícii.

Chceli by ste na sebe niečo zlepšiť?

Človek má akési štyri rozmery – fyziologický, psychologický, emocionálny  a spirituálny. Na nich chcem pracovať. Fyzicky si udržiavať telo, aby bolo pripravené a vydržalo túto službu, v psychologickej oblasti byť v kontakte s odborníkmi, aby som bol neustále mentálne v poriadku, v emocionálnej oblasti nestratiť zázemie, rodinu, priateľov, vzťahy okolo seba a v spirituálnej byť v kontakte s niečím, čo ma presahuje, učiť sa od Ježiša, ktorého nasledujem, učiť sa ako pristupovať k ľuďom, k sebe, aký mať vzťah s Bohom. V každej z týchto oblastí sa snažím zlepšovať. Človek je osobnosťou len vtedy, ak má všetky tieto rozmery v harmónii.

Kto sa Boha spustí, všetkého sa dopustí. Spúšťajú sa ho dnešní ľudia?

Vnímam viac veľkú túžbu mnohých z nich, aj keď nie sú praktizujúci. Nechávajú si priestor v hľadaní a keď im ponúkneme vieru s prívetivou a ľudskou tvárou, sú ochotní ju prijať. Každý človek túži po prijatí, úcte, rešpekte, láske a priateľstve, v tomto sme všetci rovnakí.

V kostole ľudí netreba na vieru presviedčať, tam chodia tí, čo ju majú. Nechystáte sa priviesť k nej práve tých, čo tam nechodia?

Určite sa chcem pohybovať na miestach, kde by cirkev mala byť a možno nie je. Ako aj pápež hovorí, ísť na periférie cirkevné aj spoločenské. Nemyslím si, že je našou úlohou takýchto ľudí obrazne povedané loviť, skôr im ukázať, ako žijem ja. Páčia sa mi slová českého saleziána Ladislava Heryána: „Ja nechcem nikoho evanjelizovať, ja chcem len zdieľať s ostatnými svoj život človeka milovaného Bohom, vďaka ktorému sa stávame viac ľuďmi.” Myslím si, že tento vzťah netreba ponúkať nasilu, skôr príťažlivosťou svojho života k nemu ľudí prilákať.

Adam Štefanec

Narodený: 7. 4. 1997 v Žiline.

Rodina: Otec Marian, mama Anna, brat Šimon a sestra Katarína.

Najkrajšie miesto na Slovensku: Pre mňa sú najkrajšie miesta spojené s ľuďmi, a tí sú všade.

Záľuby: Šport, najmä futbal, čítanie kníh, počúvanie podcastov, rozhovory s ľuďmi.

Cestovateľský sen:
Som fascinovaný človekom, najradšej skúmam zákutia ľudskej duše.

Najkrajšia a najhoršia
ľudská vlastnosť:
Najkrajšia je podľa mňa úprimnosť, najhoršia je
závisť.

Podobné články

Video

Svetové dni tento týždeň

Chystá sa