Meno a život najznámejšieho slovenského folklórneho choreografa Vladimíra Urbana sú nerozlučne späté s folklórom. Vášeň, s akou sa mu venuje, nepoznačila žiadna doba, exotické krajiny, ani pribúdajúce roky. Je to vzťah úprimný, čistý, je to odovzdanosť a láska. Vladimír Urban je autorom vyše 140 choreografií tancov a rôznych spevácko-tanečných inscenácií, ako choreograf a učiteľ tanca pôsobil nielen u nás, ale aj v zahraničí. Pozhovárali sme sa s ním o vzťahu Slovákov k folklóru, o jeho pôsobení v Žiline i v Stavbári, ale aj o tom, čím ľudové umenie napĺňa jeho život.
Pôsobili ste v zahraničí, napríklad v Maďarsku, Belgicku, Srbsku, USA, Japonsku aj iných krajinách. Ako by ste porovnali vzťah tamojších ľudí a Slovákov k folklóru?
U jednotlivých národov sa tento vzťah líši. Vezmime si pre porovnanie našich najbližších susedov, Maďarov, ktorí majú národné cítenie oveľa silnejšie ako my. Možno preto, že majú námestie hrdinov, tisícročnú históriu uprostred Karpatského oblúka a tendenciu silnejšie sa prejaviť. Majú výraz „magyarság“ – maďarstvo, Poliaci majú „poľškosč“, my Slováci výraz slovenskosť nepoužívame. Pre to, aby sa maďarstvo rozvíjalo, vedia Maďari niečo urobiť, aj sa za to postaviť. Poliaci tiež chvália všetkých, ktorí „poľškošč“ vedia posilniť. My nie sme až takí národovci. Slovač si síce vie povedať, že by sme si mali hájiť svoje miesto pod Tatrami, no to ostatné akoby sme nedoceňovali.
Opäť si ako príklad požičiam susedné Maďarsko, kde 1,4 % HDP ide na kultúru. U nás je to 0,4 %. Tento vzťah sa u nich prejavuje aj v podpore tradičnej a pôvodnej kultúry štátom. Deti tam majú 5 hodín telocviku týždenne a môžu ich stráviť v tanečnej sále. Namiesto telocviku napríklad tancujú ľudové tance. Nič podobné u nás nepraktizujeme, aj keď pokusy sme zaznamenali. Na jednej strane sme hrdí na svoju kultúru, na strane druhej ju trošku zanedbávame. Aj napriek tomu, že takmer žiadne väčšie podujatie sa nezaobíde bez ľudového tanca, spevu či folklóru ako takého. Národ nadšenie pre folklór má, ale na to, aby v tomto smere kráčal s dobou, potrebuje viacej podpory. Dnes už nevystačíme iba s nadšením a amaterizmom. Na dedinách sa prudko zmenil život. Nositelia tradícii vymreli. Pre pestovanie folklóru je potrebná erudícia.
Ako vnímate vzťah súčasných mladých ľudí k folklóru?
Niekedy ako vlažný. No mládež, ktorá sa ho dotkne, stretne sa s ním tak, že si oblečie kroj, naučí sa pieseň, zatancuje tanec, dozvie sa prečo sa niečo práve takto tradovalo, má k folklóru a tradíciám iný, lepší vzťah. To však vyžaduje poznať aj zvyky a fakty z historických dokumentov, mať dobrých pedagógov tanca a spevu. Tak môže vzniknúť platforma, na ktorej sa vybuduje silný vzťah k folklóru, aj ku Slovensku. No pokiaľ len rozprávame o tom, aký máme bohatý folklór a sami z toho nič neskúsime, tak náš vzťah a postoj bude vlažnejší alebo dokonca nijaký.
Pôsobili ste dlho v Žiline, pracovali ste tu, študovali, potom ste sa vrátili domov na východ. Prečo?
Od rodičov som odišiel s tým, že idem na 2-3 roky do Žiliny a vydržal som v nej 20 rokov. A to aj napriek tomu, že otec chcel, aby som ako jediný syn prevzal gazdovstvo na rodnom dvore. Potom som zase chcel byť k rodičom bližšie, súviselo to aj s prácou, tak som sa vrátil na východ.
Ako stredoškolák ste hrali na bicie v dixielande, potom ste život zasvätili folklóru. Mali ste v rodine niekoho, kto mal umelecké sklony?
Môj otec bol ako mládenec veľmi dobrý tanečník, ale zatancoval si len pre vlastné potešenie. Mama sa vydala z Milhostova, z rýdzo slovenskej dediny, do Veľkých Kapušian, na ulicu kde žili prevažne Maďari či Rusnáci. Žila v prostredí, kde sa nevedela dohovoriť. Rada si preto sama pre seba spievala slovenské pesničky, takže ako dieťa som ich často počúval. Alebo keď som išiel ku babke v Milhostove, „hutorelo še tam“ a večer som počul, že ktosi kdesi spieva. Keď som sa babky opýtal, čo to je, povedala: „No dzivky tancujú karičku.“ Vedel som teda o folklóre, no priamo som ho nezažíval. V rodine sme nemali žiadneho umelca. Ja som, z dlhej chvíle, keď som už bol po vojenčine zamestnaný v Žiline, zašiel do folklórneho súboru a tam som začal s folklórom. Zaujalo ma to a veľmi som chcel, aby to, čo robíme, zaujalo aj tých, ktorí sa na nás dívajú. Odtiaľ už bol iba krôčik k choreografii.
Kadiaľ viedla vaša cesta ku choreografii ľudového tanca?
V Stavbári som začal tancovať v roku 1969, o štyri roky neskôr som sa stal asistentom choreografa a absolvoval kurz pedagógov tanca a choreografov folklórnych súborov. V roku 1976 som vytvoril svoju prvú choreografiu a v roku 1979 prevzal post umeleckého vedúceho a choreografa v súbore Stavbár. A to už som to musel začať brať vážne. Nebol som extra spevák ani hudobník, nemal som choreografické vzdelanie, tancovať som sa naučil až v Stavbári. Neskôr som začal sledovať predstavenia, kde sa dalo voľačo vidieť a naučiť. Videá ani youtube neboli, tak som sa pokúšal zoznámiť s tanečným pohybom tam, kde to bolo dostupné. Navštevoval som aj balet a rôzne kurzy, kde som sa dozvedel niečo o pohybe. Hojne som navštevoval prehrávky folklórnych súborov, od 1. až po 4. kategóriu. Učil som sa na chybách iných, trpezlivo som si pozrel aj predstavenie súboru, ktoré nebolo až také zaujímavé, ale niečo nové som tam vždy videl a dozvedel sa. A z toho sa to zrazu všetko naskladalo. Teraz som dokonca napísal knihu o choreografii ľudového tanca.
Folklór ktorej časti Slovenska je vášmu srdcu najbližší?
Priznávam sa, že boli roky, keď som mal najbližšie k tomu východniarskemu, ale tým, že som dlhé roky pôsobil v Žiline a stretal sa s Terchovou, Kysucami, Považím, je mi aj tento folklór veľmi milý. Na druhej strane obdivujem Podpoľancov, ako sa tanečníci vedia pozvíjať v tanci aj muzikanti a rozkazovači zacifrovať. Goralský folklór je krásny, Myjavci sú udivujúci, keď robia akrobatické kúsky pri párovom tanci. Slovensko je na folklór veľmi bohatá krajina, pretože je veľmi rozmanitá. A to nielen východ a západ, ale pomerne veľké rozdiely sa nájdu v jednotlivých regiónoch a medzi dedinami.
Ste iniciátorom založenia Folklórnej únie na Slovensku. Čo je jej úlohou a prínosom?
Nie je to celkom presné. Bol som predsedom Východoslovenského folklórneho združenia, ktoré bolo súčasťou Československého folklórneho združenia. Po rozdelení Československa sme sa spojili so Štefanom Zimom, ktorý pripravoval založenie Folklórnej únie. Stali sme sa jej súčasťou. Jej úloha bola celkom rozdielna v čase vzniku oproti dnešku. Mne osobne sa zdá, že potenciál tejto spoločnosti sa dostatočne nerozvinul a nevyužil.
Zastihli sme vás na skúške žilinského folklórneho súboru Oprášené krpce. Azda nám prepáčia, ak im uštedríme prívlastok seniorský. Čo vás k nemu viaže?
Stretávali sme sa pred rokmi v mládežníckych súboroch, keď som pôsobil v Žiline. Plní energie sa venovali niečomu, čo ich v tom čase nesmierne bavilo. Dnes majú o pár desiatok rokov viac, často slabšie zdravie, no stretávajú sa preto, lebo milujú folklór a ten ich stále spája. Prináša im radosť a je potešujúce, že ju cez svoje umenie odovzdávajú všetkým tým, čo sa na nich potom pozerajú. Generácia Oprášených krpcov si uvedomuje, že väčšinu života má za sebou a že každý deň prináša v živote dobré aj zlé chvíle. Dnes ich chválim a tlieskam im za to, čo robia a želám im, aby im to vydržalo, aby všetci, čo sa na nich prídu pozerať, mali radosť z toho, čo robia na javisku.
Máte v rodine nasledovníkov?
Moja mladšia dcéra Andrea Pitoňáková vyštudovala pedagogiku tanca na VŠMU. Je riaditeľkou Súkromnej ZUŠ Vlada Urbana, učí tanec a riadi aj Dom ľudového tanca v Košiciach. Okrem toho sa venuje choreografickej práci pre detské súbory.
Čím ľudové umenie napĺňa váš život?
Môj život má svoje podoby choreografické, režisérske, pedagogické, manažérske, výskumnícke aj ďalšie iné. Všade je potrebná istá dávka tvorivosti. Nič sa monotónne neopakuje. Na jednej strane ma upriamenosť na folklór zväzuje do relatívne úzkeho záberu, na druhej strane je môj život nesmierne napĺňaný a bohatý.
Vladimír Urban
Narodil sa: 29. 11. 1946 vo Veľkých Kapušanoch.
Rodina: Manželka Antónia, dcéry Vladimíra a Andrea, vnúčatá Žofka, Elenka, Terezka a Matej.
Vyštudoval: Strednú priemyselnú školu geologickú a banícku v Spišskej Novej Vsi, Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline, zameranie stavebná údržba a rekonštrukcia tratí.
V súčasnosti pôsobí: V Košiciach ako umelecký vedúci a choreograf súboru Železiar.
Tvorba: Je autorom vyše 140 choreografií tancov a rôznych spevácko-tanečných inscenácií, držiteľom viacerých významných ocenení doma i v zahraničí.
Je organizátorom: Folklórnych festivalov a podujatí.
Je zriaďovateľom: Súkromnej ZUŠ Vlada Urbana a Domu ľudového tanca v Košiciach.
Cestovateľský sen: Teší sa z cestovania po Slovensku.
