Glosa
„Táto dnešná mládež, to ja vo vašom veku…“, veta, ktorá sa dedí z generácie na generáciu ako vyťahaný sveter. Síce nikomu nesedí, ale niektorí sa ho proste odmietajú vzdať. Počuli sme ju už stokrát. Tisíckrát. Znie ako obžaloba za to, že si dovolíme byť iní. Obranný postoj voči všetkému, čo nespadá pod normy starej školy. Lenže kto tú normu vlastne určil? Vždy, keď to počujeme, máme chuť vytiahnuť bingo kartu a už len čakáme, kedy padne ďalšie: „My sme chodili do školy pešo 10 kilometrov a to aj bez topánok.“ alebo „My sme mali mäso len raz do týždňa, ak vôbec, spali sme ôsmi v jednej miestnosti a pomáhať sme museli bez odvrávania.“. Áno, vieme. Váš svet bol tvrdší ako firewall Billa Gatesa. No poďme si to rozmeniť na drobné, samozrejme v kryptomene, lebo „táto dnešná mládež“ už hotovosť ani nepozná.
Kritika mladých je večná ako ľudstvo samo. Už Sokrates kritizoval mládež, že je zle vychovaná, odvráva a neváži si starších a každá staršia generácia v tom s radosťou pokračuje. Áno, sme iní, chodíme so slúchadlami v ušiach, čítame z mobilu, máme farebné vlasy a roztrhané nohavice. Nechodíme do práce od ôsmej do štvrtej, ale máme „homeoffice“, čo v preklade znamená, že pracujeme v pyžame, na záchode i na svadbe najlepšej kamošky. A viete čo za to máme? Vyhorenie vo veku, kedy si naši rodičia kupovali prvý mixér. Zatiaľ, čo vy si celý ten čas myslíte, že nič nerobíme a peniaze nám rastú na stromoch. Pritom jediné, čo nám rastie sú náklady na bývanie a úroveň úzkosti. Snažíme sa prežiť vo svete, kde na ten istý byt, od ktorého ste si tesne po svadbe zamilovane podávali kľúče, si my žiadame hypotéku, ktorú nám banka možno schváli za prísľub, že budeme žiť len zo vzduchu, lásky a instatných polievok najbližších 60 rokov. Nie, nemáme to jednoduchšie. Máme len odlišné ťažkosti v odlišnej dobe, kde je všetko na dosah, no nič isté. Zostávame sami, osamelí, so stovkami „priateľov“ v mobile, no bez jediného objatia, zato s porciou: „To ja to v tvojom veku mala ťažšie a ty sa tu ideš rozsypať ako domček z karát, pritom máš všetko!“. Áno, rozsypávame vaše domčeky z karát, aby sme pod nimi postavili pevné základy. Priznávame si nahlas slabé stránky, nie preto, že sme slabí, ale preto, že máme odvahu, ktorú ste vy nesmeli alebo nechceli mať. Spomeňte si na svoje príbehy, keď sa jedna vydávala ako „kindersurprise“ pre budúceho manžela, len aby bola za slušné dievča. Zatiaľ čo sa z jej manžela vykľul „dobrák“, ktorému pravý hák by závidel aj MikeTyson. A jediné, čo vám ostávalo je ísť sa vyplakať do špajze medzi kompóty, pričom dnes už vieme, že viečko tak pevne nedržal vodný kameň zo zavárania, ale práve vaše slzy.
A tak nabudúce, keď otvoríte ústa s vetou: „To ja v tvojom veku…“ skúste viac otvoriť uši, aby ste mohli načúvať a hlavne srdce, aby ste pochopili, že toto všetko nie je o súťaži, kto z nás to má ťažšie, ale o spoločnom úsilí, aby nikto z nás a našich detí sa už nemusel mať tak zle.
