14 C
Zilina
19. júna 2024

Odskočte si prebicyklovať moravské Strážnicko a Baťov kanál

Spojenie „odskočte si“ je naozaj namieste, pretože napríklad zo Žiliny ste v Strážnici za necelé dve hodiny. A ak si do auta, na auto či za auto pribalíte bicykel a objednáte pekné počasie, tak vás čaká čarokrásny výlet. Táto časť Moravy dozaista uspokojí bicyklových „dupačov“, ale i „kochačov“, čo nehlcú kilometre, len sa radi ležérne kochajú nádhernými prírodnými scenériami či malebnými moravskými dedinkami. Poďte si tam s nami zabicyklovať.

Aj „mokrá verzia“ stojí za to

Ubytovanie sme si našli vo Vinárstve Zámecké sklepy v Strážnici – po celodennej bicyklovačke ideálne útočisko, a to sme ešte netušili, čo za poklady ukrýva vo svojich útrobách. Prvý deň sme očakávali sychravejšie počasie, tak sme len „per pedes“ rekognoskovali všetko, kam sme pešo zašli. Strážnica v prípade nepriaznivého počasia ponúka balíček vskutku dokonalých alternatív.

Tamojší skanzen je súčasťou Muzea vesnice jihovýchodní Moravy a susedí s prístavom Baťovho kanálu, tak sa len treba rozhodnúť, kam zavítate skôr – či medzi bielo-modré domčeky juhomoravských gazdovstiev, alebo na palubu vyhliadkovej lode po Baťovom kanáli. My sme zvolili presne toto poradie.

V skanzene sa môžete pridať ku skupinke s výkladom, no ak nebažíte po podrobných informáciách, pokojne sa po ňom poprechádzajte individuálne, naozaj to stojí za to. Keď si porovnáte domy juhomoravských „gruntov“ s tými, ktoré môžete vidieť v skanzenoch na severe Slovenska, hneď pochopíte, aký bohatý a úrodný kraj i v minulosti bola južná Morava.

Baťov kanál nebol tak úplne Baťov

Rozprávanie o tejto vodnej dopravnej atrakcii je veľmi zaujímavé, a preto si rozhodne objednajte vyhliadkovú plavbu so sprievodcom. Ten náš, na lodi Amos, nám nedal vydýchnuť a celú, asi hodinovú plavbu, na nás chrlil jednu zaujímavosť za druhou.

Nebol to totiž Baťov pôvodný projekt. Išlo o závlahový systém v 30. rokoch. Táto lokalita totiž trpela trpí nedostatkom zrážok, dokonca sa jej hovorí „moravská sahara“. Keď sa mal systém závlahy začať budovať, Tomáš Baťa sa o tom dozvedel a napadlo mu, že by sa mohol pridať a hlavný závlahový kanál využívať na nákladnú lodnú dopravu. Už vtedy vlastnil dve bane v Ratiškoviciach odkiaľ vozil uhlie do svojej elektrárne do Otrokovíc po železnici a platil za to veľké peniaze. Železnici, ktorá spájala Viedeň a Varšavu sa hovorilo „cisárska severná dráha“ – pre nás známejšia ako Břeclav – Přerov – Bohumín.

Keďže lodná doprava bola a je podstatne lacnejšia ako vlaková a Baťa bol vplyvný človek, na ministerstve poľnohospodárstva sa dohodol, že výstavbu pozdržia a projekty prepracujú. Novým návrhom bolo prieplavné spojenie Rohatec – Otrokovice. Stavalo sa v rokoch 1934 – 1938. Za 4 roky bola kompletne vypracovaná vodná cesta, závlahy, a to za prísnych podmienok, ktoré štát Baťovi uložil: môže sa pridať, ale všetko čo bude naviac si zaplatí – celý projekt stál 35 miliónov, Baťa do úpravy pre lodnú dopravu investoval 9 miliónov. A druhá nepríjemná podmienka bola, že sa to bude robiť bez vtedy dostupnej mechanizácie – žiadne bagre, autá, aby na výstavbe našlo prácu čo najviac ľudí, čo pre progresívneho podnikateľa bolo veľmi obmedzujúce.

Aj napriek tomu sa po 4 rokoch kanálom plavila prvá loď s uhlím. Keďže sa ale Morava stala súčasťou protektorátu, Nemci Baťovi zakázali pokračovať v ďalšom rozširovaní. Chceli vybudovať veľký prieplav Dunaj – Odra. Až do vlaňajška dokonca platila stavebná uzávera, ktorá bola v mapách zakreslená pre tento veľký prieplav, ktorý Nemci naozaj budovať začali. Nákladná lodná doprava na Baťovom kanáli skončila v roku 1945 a už ju nikdy neobnovili. Voda postupne podmýva brehy kanála, a teda aj cyklistický chodník, ktorý po nich vedie a je preto nevyhnutná jeho rekonštrukcia.

Miestni sú však v tomto smere dosť skeptickí. Oprava brehov rozhodne nebude napredovať tak rýchlo, ako ručné budovanie celého kanála! Na slávnostne otvorenie a pomenovanie Baťovho kanála v roku 2002 priletel aj Baťov vnuk z Ontária, ktorý vie po česky a musel sa spolu s organizátormi potýkať s nepríjemnou situáciu. Niekto na nápisoch „Baťov kanál“ vymazal písmeno „k“. Po niekoľkých výmenách ceduliek to vtipkárov prestalo baviť a je to raz a navždy Baťov kanál. Zaujímavá atrakcia z vody aj z brehu. Dokonca si môžete za 15 minút urobiť rýchlokurz vedenia lode, ktorú si požičiate a plaviť sa hoci s 10 priateľmi po kanáli ako kapitáni, tí odvážnejší ako admiráli. A nie je ich málo, aj napriek tomu, že jeho splavenie trvá pri pomalej lodnej rýchlosti až 4 dni.

Zámok Strážnica stojí uprostred rozsiahleho parku a v blízkosti jedného z viacerých amfiteátrov, ktoré hostia folklórne festivaly, na mieste pôvodného zemepanského hradu z druhej polovice 13. storočia.

Počas prehliadky v jeho priestoroch navštívite historickú knižnicu, fascinujúcu rozsiahlu expozíciu ľudových krojov a hudobných nástrojov.

A rozhodne neobíďte ani unikátny strážnický židovský cintorín, ktorý býva počas dňa otvorený.

Už sme toho videli toľko, a to sme ešte ani neosedlali bicykle. Po náročnom dni dáme teda malé občerstvenie v prístave a potom aj z rúk povolaných – vo vinárstve priamo pod našimi izbami.

Když jsme šli z Hradišťa…

Počasie nám prialo, a tak sme na druhý deň, hneď po raňajkách, ktoré sme si s dovolením majiteľa, pripravovali v krásnej kamennej miestnosti vinárstva, nakopli bicykle smer Uherské Hradište. Ráno a počas dňa však vždy bez vínka či pivka, sme totiž zodpovední cyklisti. Z obce Strážnice sme prechádzali cez Vnorovy – Veselí nad Moravou – Uherský Ostroh – Ostrožskú Novú Ves – Kunovice – Uherské Hradište a späť okolo vodárenskej nádrže, cez Ostrožskú Novú Ves, Veselí nad Moravou a popri „Baťáku“ do Strážnice.

Na upravených a plynulých chodníkoch sme mohli bez obáv obdivovať malebné scenérie, ale to napokon vždy a všade v tomto regióne. Aj keď nás trochu zaskočil vietor, ktorý cestou do Hradistě fúkal proti nám a doslova si s nami meral sily. Prešli sme okolo fabriky Let Kunovice či areálu s domčekmi ako z budúcnosti.

V dedinkách na trase sme sa mohli mnohokrát zastaviť, občerstviť i skvelo naobedovať. Absolútne nás zaskočil neveľký bufetík na futbalovom ihrisku v Ostrožskej Novej Vsi, kde sme mali, v dobrom, problém vybrať si – na tabuli s ponukou teplých jedál sme ich prečítali vari 30, vrátane segedínu, španielskeho vtáčka, divinového gulášu, sviečkovej a paradajkovej omáčky či troch druhov polievok a z tabule s chuťovkami nám rovnako prechádzal zrak – tatarák klasický i syrečkový, nakladané syrečky, utopence, špekáčiky na pive a ďalších asi 10 „šmakociniek“. Najedli sme sa naozaj skvelo.

Vo Veselí nad Moravou sme obdivovali moderný areál vinárstva Dog in Dock (Pes v prístave) a štvormetrové súsošie troch psov z ušľachtilej ocele so zrkadlovo lešteným povrchom od autora Davida Černého. Zaujímavosťou je, že pri pohľade z akéhokoľvek uhla vidíte zreteľne len psov dvoch. Na druhý deň sa v českej tlači objavil článok o tom, že niekoľko ľudí spísalo protestnú petíciu, pretože súsošie vzbudzuje dojem, že psy súložia. Článok nás pobavil, ale zároveň zvýšil záujem o umelecké dielo, pretože sme zďaleka neboli jediní, kto sa pri ňom fotil.

Už v bezpečí „domovského prístavu“ v Strážnici sme sa s bicyklami zastavili v útulnej pražiarni kávy, spojenej s kaviarňou. Prítomnosť dávnej vinárskej tradície v spojení s novodobým cyklistickým fenoménom pocítite na každom kroku. Je totiž len málo reštaurácií, kde by ste nenašli dekorácie pripomínajúce vinársky kraj a zároveň by ste sa do nich nedostali s bicyklom.

Skalica je pjekné mjesto…

Chceli sme sa presvedčiť, či je pravda, čo sa spieva v ľudovej pesničke, preto sme ďalší deň plánovali cyklistický výlet s tým, že si odskočíme domov, na Slovensko. Naša cesta viedla zo Strážnice cez Petrov do Skalice, popri skalických rybníkoch, po hrádzi do Hodonína, Rohatca, na Baťov kanál a späť do Strážnice.

Vypustili sme plánovanú zastávku v Holíči, pretože večer nám majiteľ Zámeckých sklepov sľúbil prehliadku vinárskych pivníc spojenú s ochutnávkou jeho vín. A uznajte, váhali by ste? Veď do Holíča si predsa môžeme naplánovať výlet aj z domu! Cesta bola opäť úžasná – začala vínnymi pivničkami v Petrove, kde ste sa chvíľami cítili ako na bielo-modrom gréckom ostrove Santorini. A Skalica nesklamala. Súčasný dom kultúry, pôvodne Spolkový dom, nezaprie rukopis architekta Dušana Jurkoviča, ktorého budovy môžete obdivovať i v Luhačoviciach či na severomoravských Pustevnách. Ako na dlani sme mali mesto z Rotundy sv. Juraja a tamojšej kalvárie.

Popri skalických rybníkoch a po hrádzi sme sa dostali do Hodonína s prekrásnou radnicou na námestí a potom cez Rohatec a Baťov kanál do Strážnice. Prístavy kanálu každým dňom ožívajú a počas letnej sezóny sa stanú zastávkou mnohých turistov, prepravujúcich sa všakovakými spôsobmi. A tak atrakcií a možností občerstvenia je v každom neúrekom. Hoci aj v plávajúcej kaviarni.

Po návrate do Strážnice sme podvečer, takmer v „gala“ a nedočkavo zvierajúc prázdne poháre v rukách, zamierili rovno do vínnych pivníc. V sprievode majiteľa Zámeckých sklepov nás čakali dve podzemné poschodia plné prekvapení. Prvým bolo samotné schodisko, ktorého dĺžka dávala tušiť, že pri ochutnávke pôjdeme poriadne do hĺbky. Po zemou nás čakalo vari 150 obrovských dubových sudov, ktoré majú až 200 rokov a do jedného vojde 1 200 litrov vína. Predstava, že v takom nejakom žil grécky filozof Diogenes, sa zrazu zdala celkom reálna. Paradoxom boli nové nerezové tanky, kde dozrieva najmä biele víno.

Videli sme archív vín, z ktorého na nás dýchla poriadne dávna minulosť. Niektoré vína by už možno boli nepitné, no pohľad na zaprášené fľaše bol fascinujúci. Zoznámili sme sa s históriou vinárstva, každým vínom, ktoré tu vyrábajú, ale aj o tom, akú nefér hru hrajú obchodné reťazce s vinárstvami.

Výlet k veternému mlynu

Ten začal cestou do Tvarožnej Lhoty cez Kněždub, Hroznovú Lhotu, Lipov a Hrubú Vrbku. Ku kamennému veternému mlynu v Kuželove sme museli absolvovať poriadny „stupák“. Dokonca aj majitelia elektrobicyklov, ktorí doteraz v priaznivom rovinatom kraji šetrili elektrikou, museli zaradiť vyšší stupeň a šliapnuť viac ako obyčajne, nehovoriac o tých, ktorí šliapali „za svoje“. O to viac nás zamrzelo, keď nám „biletár“, dosť svojrázne oznámil, že o 5 minút areál mlyna zatvára, pretože má hodinovú obedňajšiu prestávku. Ak ale stihneme všetko obehať za 5 minút, tak nám lístok za 70 korún predá. „Deal“ sme neurobili, tak zavrel bráničku a ostal pred ňou fajčiť.

Nuž, aj to je čaro cestovania. Tak sme pofotili, čo sa dalo a radostne, s vetrom v prilbách, sme sa spustili do dediny na zaslúžené občerstvenie. Naspäť sme s Hroznovej Lhoty zamierili na Kozojídky (tiež vám pripadajú názvy tunajších dediniek také rozkošné?), Veselí nad Moravou, Vnorovy a Strážnice. A ďalší nádherný deň sa nachýlil ku koncu. Pomaličky sme likvidovali tekuté zásoby svoje aj vinárstva a rekapitulovali zážitky. Svorne sme zhodnotili, že na českej aj slovenskej strane sa na cyklotrasách v tomto regióne môžete cítiť bezpečne a komfortne, mnohé sú ideálne pre rodiny s deťmi.

Takmer vôbec sa nepohybujete po hlavných cestách, takže sa nemusíte báť obdivovať okolité scenérie. Ešte nás ale pri návrate na Slovensko čakala zastávka v Luhačoviciach, kde sa v ten víkend otvárali pramene a kúpeľná sezóna.

Luhačovice praskali vo švíkoch

A to doslova, pretože zahájenie kúpeľnej sezóny je v meste slávnej „vincentky“ veľkolepou udalosťou. I keď hlavný program bol deň pred našou návštevou, kúpele stále praskali vo švíkoch a neutíchal ani sprievodný kultúrny program. Instantne sme si teda užili aj kúpele, ale vám nič nebráni, aby ste kraj okolo Strážnice, či samotné Luhačovice preskúmali oveľa dôkladnejšie. Verte, že to naozaj stojí za to.

Podobné články

Video

Svetové dni tento týždeň

Chystá sa