Na prvý pohľad sa vám bude zdať Lisabon trochu ošarpaný a ufúľaný. No keď sa začnete strácať v spleti jeho uličiek a putovať od vyhliadky k vyhliadke, všetko mu odpustíte. A keď sa postavíte k rieke Tejo, na ktorej druhý breh miestami ani nedovidíte a predstavíte si ako z nej Lisabončania vyprevádzali bájnych moreplavcov a námorníkov na šíry Atlantik, zasnívate sa a poviete si, že tie tri a pol hodiny letu z Viedne asi budú stáť za to. Poďte s nami na výlet do najzápadnejšieho mesta Európy. Žije v ňom zhruba 600-tisíc obyvateľov, no spolu s priľahlými mestečkami ich má takmer 3 milióny.
Boa tarde, Lisboa
Pre lowcostových cestovateľov sa letenky do Lisabonu držia stále pomerne vysoko. Spiatočná letenka okolo 120 eur nie je ničím výnimočným, a tak pri cene 70 eur v zimnom termíne, ak máte Lisabon v zozname svojich plánovaných destinácií, netreba váhať. Nezaváhali sme ani my. V Portugalsku je hodinový časový posun, majú o hodinu menej ako u nás a keďže sme prileteli o 15.10 ich času, ostávalo nám ho ešte dosť na zvítanie sa s hlavným mestom.
Po krátkej ceste taxíkom z letiska sme sa ubytovali. V tomto čase treba mať na pamäti, že Lisabončania kúrenie v domoch nemajú, a tak si prikurujú elektrickými ohrievačmi. Aj my sme mali na každej izbe jeden a v spoločnej skrini apartmánu ďalšie dva. Zložili sme sa teda a vybrali do mesta. Počasie nám prialo, v polovici januára bolo príjemných 12 – 15 °C, na oblohe až gýčové azúro, dokonca ani vietor od Atlantiku, pred ktorým nás viacerí varovali, nás za celý pobyt nepotrápil.
Dvakrát hore, raz dole
Lisabon leží na 7 pahorkoch a to pocítite na vlastné nohy. Chvíľami sa vám zdá, že sa v ňom nechodí doprava alebo doľava, ale len hore a dole. A častejšie asi hore! Pred západom slnka sa však oplatí vystúpať čo najvyššie. Pretože keď sa súmrak, nepozorovane ako špión, začne spúšťať na mesto, všade, kam sa pozriete, na vás povyskakujú svetielka a vám sa zazdá, že všetky súhvezdia z oblohy sa odrážajú dole v meste.
Ešte predtým večerné zore mesto zafarbia doružova a vy pochopíte, prečo má toľko fotografií Lisabonu ružový nádych. My sme to videli z vyhliadky Miradouro da Graca od chrámu Jardim da Graca. To je kúsok od pevnosti sv. Juraja. Keďže tú nám zatvorili pred nosom, pokračovali sme v zoznamovacej prechádzke ďalej podľa svojho itineráru až na známu vyhliadku Miradouro de Santa Luzia, odkiaľ pochádza väčšina typických fotografií mesta. Záhradky reštaurácií v bočných uličkách síce ešte zívali prázdnotou, no všetky boli príjemne osvetlené a pripravené hoci len pre jediného hosťa.
Pri potulkách malebnými večernými uličkami vás za rukáv ťahá niečo zvláštne a neopísateľné a dostáva sa vám to pod kožu. Nedá sa to pomenovať, ale je to veľmi príjemné. Cestu nám neraz skrížili čudesne vyzdobené tik toky, na ktoré akoby majitelia navešali regál umelých kvetov z čínskeho obchodu, ale aj legendárna električka č. 28, ktorá slúži ako vyhliadková, pretože vás prevezie po celom meste.
My sme ju absolvovali niekoľkokrát, takže si prečítate aj o nej. V odľahlejších uličkách natrafíte aj na dômyselné kartónové rezidencie bezdomovcov či zopár čudných existencií, polihujúcich, postávajúcich a opierajúcich sa o domy, s ktorými akoby sa navzájom podopierali, aby jeden ani druhý nespadol.
Priestor, čo nepozná čas
Keďže sa začal ozývať hlad, vydali sme sa k miestu, kde to nikdy nespí – ku krytému trhovisku Time out market. Čas tu naozaj nehrá žiadnu rolu. Keď doň v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu vojdete, máte pocit, že ste vstúpili do obrovského otvoreného úľa s množstvom bufetov, kioskov, streetfood stánkov, kde hrá hudba a počuť vravu vo všakovakých jazykoch.
Často sa tu konajú dokonca živé koncerty. A môžete začať vyberať jedlá a nápoje od výmyslu sveta. Nie je to však žiadna lacná záležitosť. Napríklad za pár grilovaných kuracích krídeliek zaplatíte bezmála 20 eur a rovnako aj za tú najjednoduchšiu pizzu. Ak sa ale po markete prejdete, nájdete aj hustú horúcu polievku s chrumkavými chlebovými čipsami za necelé 4 eurá. Vonku sa vám dokonca pokúsia ponúknuť aj nejaké tie „vylepšovače“ nálady.
My sme rozhodli dať zarobiť aj miestnym reštauratérom a usadili sa v neďalekom malom podniku, kde nám za rozumnú cenu na počkanie ugrilovali rybu a bravčové mäso. V zapadnutej uličke sme dokonca narazili na michelinskú reštauráciu. Nič však nenasvedčovalo tomu, že za masívnou mrežou niečo také sídli. Zlato osvetleným mestom sme sa vrátili na ubytovanie a odpustili mu pár vrtochov, ktorými mätie turistov. Pozapínali sme ohrievače, vnútorné i vonkajšie a tešili sa na to, čím nás Lisabon prekvapí na druhý deň.
Miesto zasvätené moreplavcom
Druhý deň sme vyrazili k rieke, ktorá sa miestami zdá byť morom, pretože na druhý breh sotva dovidíte. Bájne časy pripomína belostný monumentálny Pamätník moreplavcov. Pri predstave, že stojíte v dave, ktorý tu na kúsok plavby po rieke a potom na dlhú púť po Atlantiku vyprevádza bádateľskú výpravu Vasca da Gamu, aby na jej konci objavil Indiu, vám naskakuje husia koža.
Na miesto sme sa dostali okolo rozľahlého Kláštora Jerónimos alebo Hieronymovho opátstva, ktoré bolo v roku 1983 zaradené do zoznamu svetového dedičstva UNESCO spolu s neďalekou Belémskou vežou. Tento rozľahlý lisabonský skvost je dodnes symbolom moci a bohatstva Portugalska z dôb veľkolepých objavov. Pôvodne ho obývali mnísi Rádu svätého Hieronyma, ktorí duchovne usmerňovali námorníkov a modlili sa za dušu kráľa Manuela. Ten je, spolu s Vascom da Gama a ďalšími významnými osobnosťami krajiny, pochovaný v priestoroch opátstva.
Práve tamojší mnísi majú na svedomí aj recept na tradičnú lisabonskú pochúťku pasteís de nata – gustiózne koláčiky z lístkového cesta plnené žĺtkovým krémom. Vymysleli ich ako lákadlo pre ľudí, čo sa priplavili do prístavu. Hoci na ne narazíte úplne všade, pôvodnou receptúrou a ochrannou známkou disponuje len jediná cukráreň Oficina do Segredo, ktorá sídli v továrni Pastéis de Belém.
V tejto časti sa cítite ako pri mori. Ste v úžasnej spoločnosti moreplavcov na obrovskom pamätníku, v diaľke za ním môžete obdivovať ďalšiu atrakciu – akoby zmenšeninu mosta Golden Gate v San Franciscu, tu sa volá – Ponde 25 de Abril (Most 25. apríla). Na dlhom otvorenom nábreží vyhrávajú pouliční umelci, kotvia malé lode, reštaurácie lákajú na ľahký lenivý drink. Príjemnou prechádzkou sa dostanete až k Torre de Belém, obrannej veži zo 16. storočia.
Alternatívna LX Factory pod mostom
Od veže sme sa cez park, v ktorom už ľudia polihovali a vychutnávali si krásny deň – neodmysliteľná kulisa mestských parkov veľkých miest – dostali na zastávku električky a odviezli sa do časti LX Factory (LX = Lisabon) pod oblúkom spomínaného mosta Ponde 25 de Abril.
Táto bohémska alternatívna štvrť máličko pripomína kodanskú voľnomyšlienkársku Christianiu. Z priestorov bývalej pradiarne bavlny a neskôr tlačiarne sa mala stať štvrť s viacúčelovým centrom, ktorého výstavba bola v dôsledku krízy v roku 2008 pozastavená.
Z provizórneho riešenia vzišlo LX Factory – kreatívny ostrov uprostred mesta, kde sa autenticita minulosti nenásilne snúbi s technologickými novinkami. Priestor ožíva blšími trhmi, živými koncertami, výstavami, divadelnými predstaveniami, verejnými čítaniami literatúry. Tamojšie kníhkupectvo je dokonca označované za najkrajšie na svete.
Nájdete tu množstvo barov, obchodíkov a stánkov s etno oblečením, kozmetikou, bytovými doplnkami či suvenírmi. Miesto je dejiskom dôležitých udalostí v oblasti reklamy, módy, multimédií, architektúry, umenia, hudby a literatúry.
Lúčenie so slnkom
Kto chce zažiť pravú lisabonskú atmosféru, mal by sa vybrať na námestie Praça do Comércio, teda Obchodné alebo aj Palácové námestie. Dominuje mu jazdecká socha kráľa Jozefa I. a jeden z najzaujímavejších víťazných oblúkov na svete – Arco da Rua Augusta.
Námestie je krásne a geometricky dokonalé – z troch strán ho lemujú bloky štýlových domov s oblúkovými arkádami a balkónmi a štvrtá, južná, je otvorená do koryta rieky Tejo. A tu zažiť západ slnka je niečo neopakovateľné! Siluety ľudí v šere vidíte všade okolo seba. Len postávajú čo najbližšie k rieke, akoby slnku, zapadajúcemu za protiľahlý breh chceli na sklonku dňa ešte pošepkať nejaké tajné želanie.
Všetci len bez pohybu stoja, pozerajú sa, lúčia sa so slnkom a odchádzajúcim dňom. Majú more času a dojmov. Za vami spieva nostalgické piesne pouličná speváčka, ktorá si teraz rozložila reproduktor v otvorenej náruči rieky a o pár hodín ju začujete pri výťahu Santa Justa.
Výťah uprostred mesta
Santa Justa, tiež niečo, čo by ste v centre mesta nečakali. Je pravda, že v Lisabone sa stretnete aj s poriadne dlhými pohyblivými schodmi pod holým nebom v niektorej zo strmých uličiek, ale výťah? Nuž, aj technické pamiatky tvoria kolorit mnohých miest. Paríž má svoju vežu Eiffelovku, Lisabon výťah Santa Justa.
Dokonca je medzi nimi súvislosť. Túto neogoticko-secesnú stavbu navrhol Raul Mesnier de Ponsard, žiak Gustava Eiffela, ktorý sa narodil v portugalskom Porte francúzskym rodičom. Postavili ho v roku 1902, meria 45 metrov a dlho bol dokonca považovaný za stavbu samotného Eiffela. Každé poschodie má osobitú výzdobu a platia naň aj lístky na verejnú dopravu.
Žltá nostalgia
Azda niet suveníru z Lisabonu, kde by sa, okrem typických mozaikových obkladačiek azulejos, neobjavila legendárna žltá električka č. 28. Tá úplne prvá, naozaj elektrická, začala jazdiť v roku 1901. Dovtedy električky ťahali kone.
Dvadsaťosmička križuje mesto a pri driapaní sa po strmých kľukatých uličkách máte pocit, že sa vám rovno pod nohami rozpadne. Odrazu sa nekontrolovane spustí dolu kopcom a držíte palce jej i sebe, aby to vodič ubrzdil. Na niektorých uzučkých miestach trate musia turisti na chodníku ostať stáť a stiahnuť brucho, aby ich okoloidúca električka „nepohladila“. Trasa 28 vedie od Námestia Martim Moniz až po Campo de Ourique a prechádza historickou štvrťou Alfama a Graça.
My sme na ňu nastupovali na prvej zastávke na Námestí Martim Monitz, kúsok od nášho ubytovania. Príjemne nás prekvapilo, že ľudia stáli disciplinovane v rade. Pokiaľ ste chceli sedieť a všetky miesta už boli zaplnené, pustili ste ľudí za vami, ktorým nevadilo, že budú stáť a počkali ste si na ďalšiu, ktorá išla o 10 minút. Vy ste boli prví v rade a mohli ste si vybrať jedno z miest na sedenie. Cesta je vskutku jedinečná.
Hrkotanie, vŕzganie, kolísanie a neustále zvonenie nikomu nevadí, veď nostalgia je jednou z vecí, za ktorou turisti do Lisabonu cestujú. My sme ju upgradovali aj návštevou mestského cintorína na konečnej zastávke.
Tri čierne mačky na lavičke pri vstupe nám dali jasne najavo, na koho teritóriu sa nachádzame. Široko-ďaleko sme nevideli žiaden hrob, len nekonečné uličky s veľkými hrobkami. V každej boli na bočných stenách v policiach nad sebou uložené tri až štyri truhly a v strede pri stene kľačadlo na modlenie.
Keď sme nezvyčajnú návštevu zapíjali v neďalekom bufete z lodného kontajneru, ponad nás klesali lietadlá, pretože letisko je v Lisabone priamo v meste, takže ich nad hlavami počujete i vidíte často. Na posedenie pred cintorínom, s lietadlami nad hlavou, asi tak skoro nezabudneme.
Zužitkované pozostatky Expo
Máloktorému mestu sa podarilo prebudiť k životu pompézne areály vybudované len pre príležitosť svetovej výstavy Expo. Lisabon je jedným z nich. Parque das Nações je štvrť pri rieke Tejo prebudovaná práve z takýchto priestorov. V moderných budovách, pozostatkoch výstavy Expo 1998, sídli divadlo, hotely, trendové reštaurácie, nákupné stredisko, kancelárie firiem, športoviská či vedecké centrum. Verejné zelené plochy osviežuje pouličné umenie.
Na brehu je dlhá promenáda, z ktorej vidieť na vyše 12-kilometrový Most Vasco da Gama, nevidieť však jeho druhú stranu, taká je tu rieka široká. Stavali ho iba 3 roky a dokončili ho pred spomínaným Expo 1998.
Je to druhý najdlhší most v Európe, o dva kilometre ho predbehol Krymský most a najdlhší most v Európskej únii. Lanovkou Nations Park Gondola Lift, ktorú tiež postavili pre Expo 1998, sa pozdĺž brehu rieky môžete priviezť k oceanáriu a vychutnať si úchvatné výhľady na mesto,
najvyšší mrakodrap v Lisabone – vežu Vasco da Gama, na rieku pod vami i celý areál výstaviska.
Dvanásťminútová jazda v jednej zo 40 kabín pre 8 osôb naozaj stojí za to. A iba 7,50 eur. V tejto štvrti akoby ste sa razom ocitli v inom meste. Pôsobí moderne, čisto, sviežo a vzdušne.
Spomínané oceanárium je po Valencii druhým najväčším vnútorným akváriom v Európe a ročne ho navštívi viac ako milión ľudí.
Môžu tu pozorovať morské druhy zo štyroch oceánov – severného Atlantiku, Antarktídy, Tichého a Indického oceánu. Úchvatný pestrofarebný podmorský svet môžete navštíviť za 25 eur.
Náš posledný večer sme zavŕšili nočnou jazdou v „dvadsaťosmičke“. Hádajte, kde sme skončili? Na konečnej, v bufetíku pri cintoríne, so svietiacimi lietadlami nad hlavami a svietiacimi mačacími očami medzi rodinnými hrobkami Lisabončanov.
Cestou späť sme vystúpili v centre, nakúpili suveníry, mimochodom, v máloktorej krajine či meste je sortiment suvenírov v obchodíkoch taký rozmanitý, pestrý, zaujímavý a príťažlivý. Hoci mnohí z nás z takýchto obchodov po povinných nákupoch magnetiek rýchlo utečú, tu sme sa v nich vydržali motať pomerne dlho.
Objavili sme ďalšiu nádhernú vyhliadku neďaleko nášho ubytovania a aj to, že keby sme vystupovali na inej zastávke, chodili by sme k apartmánu nie hore kopcom, ale z kopca. Mnohé z toho, čo Lisabon ponúka, sme ešte nevideli. Naše stretnutie bolo príliš krátke. Napokon, ani milenci si o sebe nepovedia všetko hneď na prvom rande. Na svete je veľa krásnych miest a nemôžeme navštíviť všetky. Ale Lisabon je jedným z tých, kde sa chcete vrátiť. Veď ste mu už všetko, čím vás zmiatol, odpustili.
