O Jánovi Cígerovi a jeho antikvariáte sme pred časom už písali. Okrem literárnych besied, ktoré sú stálym prvkom tohto priestoru, tu môžete zažiť aj besedy na lekársku tému. Vo štvrtok 15. februára mala premiéru prvá zo sérií besied s doktorom Jaroslavom Lúčanom, ktorý nám porozprával o svojich lekárskych skúsenostiach, názoroch a na paškál si zobral tabuizovanú tému stómie, ktorá mu bola vždy veľmi blízka.
Ján Cíger sa pohrával s myšlienkou robiť takýto typ besied už dlhšie. Spolu s doktorom Lúčanom zhruba pred rokom načrtli myšlienku besied na zdravotnícke témy. Od narodenia sa každý človek, chtiac či nechtiac, stretáva s chorobami. Samozrejme, prevencia je takisto veľmi dôležitá, ale keď už tá choroba príde, je dôležité nezľaknúť sa a využiť všetky možné prostriedky na jej vyliečenie. Moderná medicína postupuje míľovými krokmi a choroby, ktoré boli v minulosti neliečiteľné, sa dajú dnes buďto úplne vyliečiť alebo aspoň zmierniť ich príznaky. A keď sa už pomôcť nedá, je dobré naučiť sa, ako s chorobou žiť. Informovanosť, viera a nádej. To sú hlavné myšlienky a filozofia týchto stretnutí.
Doktor Lúčan, v súčasnosti na aktívnom dôchodku, bol hlavným zameraním všeobecný chirurg s nadstavbou onkológie a športový lekár. No jeho srdcovou záležitosťou sa pred tridsiatimi rokmi stala stómia. Slovo stómia pochádza z gréčtiny a je pomenovaním vývodu. V minulosti sa pacienti s týmto postihnutím veľakrát na úradoch stretávali s nepochopením svojej diagnózy. Bolo potrebné pre nich vytvoriť definíciu a vznikol pojem stómia a stomik. Pacienti boli často po operácii odkázaní sami na seba a kvalita ich prežívania bola veľmi zlá. Doktor Lúčan, ktorý sa zaslúžil o vznik pomenovania týchto pacientov, založil na Slovensku klub stomikov. Zároveň vznikli stomické poradne, kde sa pacienti učili so stómiou žiť a správne ju ošetrovať. Vďaka tomu sa ich život veľmi skvalitnil, stretávajú sa na rekondičných pobytoch, chodia do divadla a snažia sa žiť normálny život. Doktor Lúčan vyzdvihol prácu svojich bývalých kolegýň, ktoré sa prednášky takisto zúčastnili – sestier zo stomických poradní Jelky Stehlíkovej a Aďky Simovej, ktoré významne prispeli a stále prispievajú k návratu pacientov do normálneho života.
Beseda začala s otázkou na doktora Lúčana o jeho motivácii stať sa lekárom. „Som rodák zo Šútovskej doliny a v detstve som sa učil poznávať najmä prírodu. Žili sme jednoducho, nosili si z potoka vodu, do školy sme dochádzali do Sučian, do Turian, neskôr do Vrútok. Veľa sme chodili pešo, vlaky často meškali, ale učiť sme sa museli. Po skončení strednej školy vo Vrútkach som sa prihlásil na medicínu do Košíc. Tam som študoval 4 roky a zvyšné roky v Martine. Po skončení štúdia som sa rozhodol pre chirurgickú špecializáciu. Moje prvé skúsenosti s chirurgiou som mal už v štrnástich rokoch, keď som bol s kamarátmi svedkom smrti psíka po zrážke vlakom. Po rozrezaní som správne určil príčinu smrti – roztrhnutie hlavnej tepny,“ vysvetlil s nostalgiou doktor Lúčan. „Chirurgiu som si vybral, pretože je všestranná. Zo začiatku som pri operáciách iba asistoval, tak to v chirurgii funguje. Za 46 rokov na chirurgii som urobil okolo 6 000 operácií, niektoré boli aj náročnejšie, trvali 8 – 9 hodín. Keď má však lekár pacienta na stole, zabudne na všetko, na všetky svoje problémy a sústredí sa len na svoj výkon. Popritom som 32 rokov robil záchranára a neskôr ma manželka prihlásila do horskej záchrannej služby vo Vrátnej. Tam to nebolo jednoduché, lebo sme často zachraňovali v náročných podmienkach – v tme, v snehu či vetre. Pomohol som viacerým ľuďom, niektorých aj stretávam, zdravia ma. Teší ma, keď stretnem ľudí, ktorých som resuscituoval a prežili. Mám toho veľmi veľa za sebou, aj rôzne ohodnotenia, ale v tomto veku to cítim tak, že najviac som hrdý na svoju dcéru a vnúčatá. Vtedy má život zmysel, keď má človek rodinu a niekto po ňom zostane. Mal som vždy doma podporu u svojej manželky, bez nej by som nedokázal toto všetko, čo mám za sebou. Aj keď som už na dôchodku, rád navštevujem bývalých kolegov, myslím, že som s nimi dobre vychádzal, takisto aj so sestrami, ošetrovateľmi či upratovačkami. Želal by som si ešte, aby sa postavila nová nemocnica, ktorá bude reprezentovať kvalitný personál, ktorý v Martinskej nemocnici je a samozrejme bude prínosom pre pacientov. Splnil by sa mi sen.“
Doktor Lúčan napísal v roku 2011 knihu Stómie, stomici. Stala sa ďalším z jeho prínosov pre pacientov s týmto ochorením. Na Slovensku pribudne ročne 35 000 nádorov, z toho je 5 000 kolorektálnych karcinómov (karcinómov hrubého čreva) a z nich asi 35% končí stómiou. Za rok sa urobí asi 1 500 stómií. Až 90% stómií sa vykonáva kvôli rakovine a zvyšok kvôli zápalovým ochoreniam v tráviacom trakte. Stómia môže byť trvalá, ale aj dočasná. Vek pacientov klesá, približuje sa už ku štyridsiatke a preto je dobré venovať sa prevencii onkologických ochorení. Aby skríning fungoval, mali by byť v štatistikách presné údaje o počte a druhu novopribudnutých onkologických ochorení. V súčasnosti sa najčastejšie robí prevencia rakoviny prsníka u žien, rakoviny hrubého čreva, prostaty a gynekologických onkologických ochorení. Primárna prevencia u jednotlivca je kvalitná výživa, životné prostredie, zdravý životný štýl a vyhýbanie sa stresu. Podiel na prevencii má aj štát, ktorý by mal zabezpečiť aspoň kvalitné životné prostredie. Základom je zachytenie ochorenia v začiatku, v bezpríznakovom období a nevyhnutnosťou je aj samovyšetrovanie.
„Najdôležitejšie je dobre urobiť stómiu a potom je dôležité sa aj dobre o ňu starať,“ hovorí doktor Lúčan. Mnoho ľudí v minulosti po takejto operácii už len čakalo na svoj koniec, ale doba veľmi pokročila. Techniky operácií napredujú. Pomôcky, ktoré sú plne hradené zdravotnou poisťovňou, sú úplne iné, ako voľakedy. Vďaka tomu, že je ich viac druhov, dajú sa použiť pre rôznych pacientov. „Stomika netreba ľutovať, ale treba mu pomôcť,“ zdôrazňuje Jaroslav Lúčan. „Preto sme založili na Slovensku 31 klubov, v ktorých pacienti dostanú cenné odborné rady a zároveň si môžu navzájom pomáhať radou či povzbudením.“
Stomická poradňa prešla rôznymi zmenami, na určitý čas bola aj zrušená, a následne sa počas Covidu obnovila. V poradni sa starajú nielen o ošetrovanie, ale spolupracujú s lekármi aj pred samotnou operáciou. Pomáhajú správne označiť miesto zákroku, čo je veľmi dôležité pre dobrý výsledok a komfort pacienta. Stoma sestra je špecializovaný odbor, pretože nie každá sestra vie ošetriť stómiu.
„Našu poradňu v Martine vyhľadávajú aj pacienti z iných okresov. Dostali sme možnosť absolvovať školenia a kongresy aj v zahraničí a ja som za to veľmi vďačná. Snažíme sa dať pacientom správnu inštruktáž a často sme im k dispozícii aj vo svojom voľnom čase na telefóne. Táto práca ma napĺňa, neviem odmietnuť prosbu o pomoc,“ vysvetľuje sestra Aďa Simová. „Často máme pacientov aj s psychickými ochoreniami alebo demenciou a vtedy používame plyšových hrošíkov na upokojenie.“ „Máme s tým výborné výsledky,“ dodáva.
Doktor Lúčan si ešte zaspomínal na minulosť, keď chodili so starým trabantom ošetrovať pacientov: „Boli to ťažké, ale pekné časy. Život treba plnohodnotne prežiť. Pre niekoho je to dar prírody, pre iného dar boží. Keď sa vyčerpajú všetky možnosti liečby a blíži sa koniec, môžu ho sprevádzať neznesiteľné bolesti. V niektorých krajinách je povolená eutanázia, aktívna alebo pasívna, dokonca aj duálna – keď chcú napríklad manželia zomrieť spolu, ale môj názor je, že možnosti tlmenia bolesti sú v súčasnosti dostupné pre všetkých pacientov. V ambulancii pre chronickú bolesť vedia nastaviť lieky tak, aby pacient netrpel.“ V Martine pomáha pacientom v konečnom štádiu choroby mobilný hospic. Pacient je doma so svojou rodinou a úloha zdravotníkov je previesť zomierajúceho a celú jeho rodinu týmto procesom. „Vypomáham aj v tomto hospici a prišla som do styku s jedným príbuzným zomierajúceho, ktorý mal na začiatku veľkú nedôveru ku všetkému. Keď ale prešla celá rodina týmto procesom, pochopil jeho význam a bol mi zaň veľmi vďačný,“ dodala na záver sestra Aďka Simová.
