Slovenská autorka Tia Esme, skutočným menom Tímea Cseresznyésová, rodáčka z malého mesta na východnom Slovensku, patrí k výrazným novým hlasom domácej literatúry, ktoré si už svojím debutom dokázali získať pozornosť čitateľov. Jej kniha, Čo sme nepovedali, je písaná pre dnešnú dobu – dotýka sa dynamiky súčasných vzťahov, pracuje s emocionálnou hĺbkou, ale zároveň sa venuje aj náročnejším témam, ako sú stalking, hranice osobnej bezpečnosti či vplyv sociálnych sietí na náš vnútorný život. Práve spojenie aktuálnych tém a autentických emócií robí z jej tvorby niečo, čo pôsobí mimoriadne osobne.
Mnohí začínajúci autori v nej vidia inšpiráciu – nielen preto, že dokázala napísať a vydať knihu, ale aj preto, že veľmi úprimne hovorí o tom, aké je to stáť na začiatku. Strach z nedokonalosti, obavy z kritiky, pocit, že príbeh „nie je dosť dobrý“ – to všetko sú bariéry, ktoré dobre pozná každý, kto túži písať. A práve niekto, kto si touto cestou prešiel nedávno, dokáže ponúknuť rady, ktoré sú pravdivé, praktické a priamo zo života.
V nasledujúcom rozhovore sa teda rozprávame o tom, ako začať písať, ako si vybudovať vlastný štýl, ako sa oslobodiť od strachu, čo znamená úspech v dnešnom literárnom svete, a tiež o tom, ako písanie zmenilo samotnú Tiu Esme.
Ako by si sa predstavila čitateľom, ktorí ťa ešte nepoznajú? Kto je Tia Esme ako človek, nielen ako autorka?
Na tieto otázky neexistuje jednoduchá odpoveď. Pravdou je, že každý deň objavujem, kto som. Aká som. Čoho som schopná a čoho nie. Často sa to mení. Myslím si, že to veľa napovie aj o tom, ako predstaviť čitateľom nielen seba, ale aj svoju tvorbu. Tá je síce rôznorodá, no málokedy plytká. Nedokážem byť jednoduchá, hoci som sa o to neraz snažila…
Spomínaš si na moment, keď si si prvýkrát povedala, že chceš napísať knihu? Čo bolo tým impulzom?
Bol to sen – doslova. Mama ma predčasne zobudila a ja som musela svoj sen dokončiť. Spísala som si ho a prečítala kamarátkam. Nemala som ambíciu stať sa autorkou. Aspoň nie v tom čase. No neskôr som čítala Annu zo Zeleného domu, ktorá snívala o tom, že jedného dňa bude spisovateľkou. Vždy, keď som čítala príbehy o autoroch, ľahko som sa s nimi stotožnila. Videla som sa v nich. Nie som si istá, či si my vyberáme, kým chceme byť, alebo si to vyberá nás.
Ovplyvnilo písanie tvoje vnímanie sveta alebo spôsob akým premýšľaš?
Určite. Pri písaní Čo sme nepovedali som pozerala muzikál Veľký Gatsby v maďarčine a jeden herec ma mimoriadne zaujal. Vyhľadala som s ním všetky videá a zistila som, že si píše denník. V rozhovoroch, ktoré poskytol médiám, pôsobil neskutočne vyrovnane. Kedysi som bola ako on. Denne si ujasňovala, čo cítim, kam smerujem, čo chcem od života. V dnešnom svete plnom informácií a možností sa človek ľahko stratí sám sebe – a často si to ani nevšimne. Písanie je pre mňa spôsob, ako ten chaos pomenovať, pochopiť a vybrať si, čo je pre mňa skutočne dôležité.
Vnímaš emocionálnu náročnosť písania? Prenášaš do príbehov vlastné skúsenosti a stotožňuješ sa so svojimi postavami alebo si udržiavaš odstup?
Dozaista do príbehov prenášam vlastné skúsenosti či hodnoty. Často sa pýtam sama seba, čo o mne vypovedá postava alebo príbeh, ktorý práve píšem. Písanie je pre mňa predovšetkým kontakt s mojimi hodnotami. Ľudia ukazujú rôzne veci. Čo nakúpili, ako upratujú, akú kávu pijú. Druhých to inšpiruje. Ja radšej ukazujem svoje texty, pretože hoci sú vonkajšie veci častokrát potrebné, zabúdame na to najdôležitejšie. Na vzťah so sebou. Na krásu, ktorú by sme mohli objaviť v sebe, ak sa zastavíme. A taktiež na krásu v druhých, ktorá nemusí byť na prvý pohľad zjavná.
Čo pre teba znamená úspech ako autorky? Je to o číslach, o čitateľoch, alebo o pocite, že si si splnila sen?
Vysoké čísla by síce zneli dobre, ale keby mi nik nepovedal, že túto knihu potreboval prečítať, boli by prázdne. Čísla hovoria o trendoch. O marketingu. O šťastí. Ale ľudia, ktorým sa kniha páči, hovoria o skúsenosti. O živote. O pocite spolupatričnosti. O tom, že sa v nej našli. Všetci chceme byť sami sebou a zároveň nechceme byť sami. Knihy sú mostom, aby sme našli cestu k vlastným hodnotám a často aj k ľuďom, ktorí nám rozumejú.
Môžeš opísať svoj autorský štýl? Čo môže začínajúcemu autorovi pomôcť nájsť vlastný štýl? Existujú nejaké konkrétne kroky?
Ak sa prestaneme o čokoľvek usilovať a máme v sebe túžbu písať, našli sme svoj hlas. A budeme ho musieť nájsť opakovane a opakovane, pretože okolnosti nášho života sa menia. My sa meníme. Strácame. Vynárame. Je to proces, ale je nádherný. Písanie je rast. Je to objavovanie toho, kým sme a kým každým sa môžeme na chvíľu stať.
Ako vyzerá tvoj bežný deň ako autorky? Koľko času venuješ písaniu, prípravám a premýšľaniu?
Prípravám asi najmenej. Otvorím počítač. Ale ak mám svoj ideálny deň a nik ma neruší, píšem, kým mi naskakujú slová. Úprimne? Nie som ochotná vypustiť von nič, čo sa mi nepáči. Dobrá správa je, že čím viac píšem a ladím tieto procesy, tým viac mám pocit, že dokážem vytvoriť hodnotné texty. Ak sú pre mňa vzácne či už humorom, emóciou, sprostredkovanou myšlienkou, tak potom robím všetko správne. Ako sa hovorí: Ak to nejde, tak to nejde. Naučila som sa tento proces rešpektovať.
Máš nejaké svoje rituály alebo prostredie, ktoré potrebuješ na tvorbu?
Nie. Žiadne. Rituál si totiž predstavujem ako činnosť, ktorú opakujem a to ja nerobím. U mňa je to vždy zážitok. Hovorí sa, že by si človek mal svoje nápady zapisovať. Ani to nerobím. Vždy hovorím len o tom, čo ma zasiahne, čomu aktuálne verím, na čo aktuálne mám náladu a potom idem ďalej. Presne takto vznikajú aj kapitoly v mojej knihe.
Koľko ti približne trvalo napísať tvoj debut? Čo ti dalo najviac zabrať – emócie, fabula, štruktúra, alebo technická stránka jazyka?
Základný príbeh som mala za dva mesiace. Lenže potom prišlo nekonečné editovanie. Po prvom príbehu som zistila, že niekedy je lepšie príbehy nechať žiť vlastným životom ako do nich zasahovať. Najlepšie časti sú tie, ktoré vznikli v prúde písania. Ale vtedy som ešte svoj hlas tak neovládala ako napríklad teraz, keď napíšem prvé, čo mi napadne. Moje najlepšie texty vznikajú bez plánu.
Ako pracuješ s tempom, gradáciou a vnútorným napätím, aby čitateľ ostal „prilepený“ k textu?
Často veci nedopoviem alebo len naznačím. Vysvetľujem neskôr. Seknem výpovede tesne pred vyvrcholením, lebo na výborný orgazmus sa čaká. Pracujem s prirovnaniami ako práve pred chvíľou. Ak by som povedala, že seknem text uprostred, je to uprostred čoho? Nie je to konkrétne. Rada pracujem s konkrétnymi obrazmi, skúsenosťami. Môžu byť pokojne aj nemiestne, nevšedné, ale zase nie pre efekt.
Čo podľa teba robí príbeh skutočne pútavým? Sú to emócie, dynamika, dialógy, postavy… alebo rovnováha všetkého?
Myslím, že chceme byť prekvapení. Text, ktorý dokáže udržať pozornosť a vyvolať emócie, je dobrý text. Ide o mix mnohých prvkov… Ak by som chcela napísať triler, mohla by som pokojne začať slovami: Neumrel podľa mojich predstáv. Tá veta vyvoláva otázky a ja sa špecializujem na to, aby som ich vyvolala. Treba ostať tajomný, ale zároveň poskytnúť obraz, ktorý si vieme predstaviť. Ak poviem, že „ona“ bola citlivá, nič nevidíme. Možno ženu, ktorá je proste označená ako citlivá, ale nevieme, ako sa vtedy správa ani čo jej pocity vyvoláva. Ale ak poviem: V potokoch jej tiekli slzy zakaždým, keď dvihol hlas – je to konkrétnejšie. A teraz pridajme emóciu (obavy) A on ho dvíhal často. (Môžeme upresniť a dať to rovno do obrazu). Zakaždým, keď prišiel skôr domov a večera ešte nebola na stole. Zakaždým, keď ticho sklonila hlavu a na jeho krik nereagovala. No horšie bolo, keď sa mu vzpriečila. Jeho hrubé urážky počuli nielen panely z komunistickej éry, ale aj susedia z piateho poschodia, hoci Laura s Fabiánom bývali na treťom. Takto jej prejavoval lásku. (Ak by som chcela byť cynická povedala by som takto jej prejavoval svoju tichú lásku). Ale položte si otázku: Čo všetko ste sa dozvedeli z tých pár viet?Čím filmovejší zážitok, tým lepšie si vieme predstaviť príbeh, ktorý sa odohráva za písmenami.
Ako rozpoznáš, že je príbeh „hotový“? Pociťovala si obavy z toho, že tvoj príbeh „uzrie svetlo sveta“?
Ak už nemám čo dodať, viem, že je hotový po obsahovej stránke. Následne prichádzajú na rad korektúry, beta čitatelia a ak všetky ich postrehy zapracujem, viem, že ho môžem odoslať. V podstate je hotový, až keď sa objaví na pultoch. Ale to nie je ani zďaleka koniec. Nemala som obavy, že môj príbeh uzrie svetlo sveta. Obavy som mala práve z opaku. Máte jedinú šancu na prvý dojem.
Ako pracuješ s kritikou? Posúva ťa vpred alebo si sa k nej musela naučiť pristupovať s odstupom?
Naučila som sa rozpoznávať, kedy je kritika prínosná a kedy ide len o názor. Mám rada fakty, ktoré je možné vyhodnotiť. Ak je to o preferenciách, tak tam, žiaľ, nie je možné každému vyhovieť. Našťastie svojmu hlasu dnes verím viac než kedysi.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí majú skvelý príbeh v hlave, ale boja sa začať písať, pretože majú strach, že nie sú dosť dobrí?
Každý príbeh môže byť pre niekoho dosť dobrý a vždy sa nájde niekto, pre koho nebude dobrý, ani keby ste sa rozkrájali. Nebyť však dosť dobrý je súčasťou života. Neviem, prečo sa usilujeme o dokonalosť a vyhovenie každému okrem seba, namiesto toho, aby sme robili to, čo nás robí šťastnými…
Začínajúci autori robia často chyby. Na čo by si mali dať podľa teba najväčší pozor?
Dávajú text čítať ľuďom, ktorí nie sú cieľovou skupinou, alebo naopak tým, ktorí im zo zdvorilosti nepovedia pravdu. Ideálne je mať kritických, ale úprimných čitateľov, ktorí sa svojimi postrehmi netaja, ale nesnažia sa zmeniť autorov zámer.
Akú najdôležitejšiu radu by si im zo svojej skúsenosti dala?
Začni. Pokračuj. Nevzdávaj sa. Daj si pauzu. Pokračuj. Ak niekto chce písať, bude písať. Všetko ostatné sú výhovorky. A ak zlyhá, dobrá správa je, že kým žije, má ďalšie pokusy. Každý deň je nový začiatok. Vlastne nie. Každý moment.
Verím, že tento rozhovor bude pre vás rovnako hodnotný ako pre mňa. Mnohých začínajúcich autorov môže povzbudiť a ukázať im, že pochybnosti či hľadanie vlastného hlasu nie sú prekážkou, ale prirodzenou súčasťou tvorivej cesty.
Leila Mošoňová
