Poviedka
Znovu nadišiel ten čas, keď sa po dvoch rokoch pomaly začínam pripravovať na dovolenku. Opäť si kladiem otázku, či sa stihnem pobaliť, nakúpiť a premyslieť si všetky prípadné nástrahy. Čo ma môže prekvapiť? Pokazené auto, nehoda, nečakaná choroba? Či morský ježko, strata dokladov a peňazí? Prechádzam v mysli každú variantu a snažím sa správne zabezpečiť. V pondelok, dúfajúc, že v takýto deň budú cesty bez kolón, som vyrazila. Po jedenástich hodinách som stuhnutá a dokrčená, ale plná nadšenia dorazila do cieľa. Ubytovanie bolo krásne, čisté, domáci prívetivý, len moja vrodená intuícia mi našepkávala nejaký zádrheľ. „Ako boli spokojní predchádzajúci hostia?“ pýtam sa. Domáci, ktorý sa predstavil ako Mirko, zrazu začal meniť farbu. Tváril sa, že nerozumie mojej angličtine, ale ja som sa doma naučila niekoľko chorvátskych fráz zo starej príručky po tete, nech je jej zem ľahká… Skúsila som teda položiť otázku v jeho rodnej reči. Zrazu sa na jeho čele objavili kropaje potu. Zle je, pomyslela som si. Čo sa tu teda mohlo udiať? Žeby ploštice v matraci alebo niečo ešte horšie? Mala som chuť počúvnuť svoju intuíciu a okamžite zdrhnúť. Vopred som zaplatila zálohu iba desať percent, tak v tomto prípade by som ju určite oželela. Nastalo asi trojminútové ticho, ktoré preťala jeho otázka. „Tak čo, beriete?“ „Asi áno, len potrebujem súrne ešte niečo vybaviť,“ hovorím. Horúčkovito rozmýšľam, ako sa dostať z tejto prekérnej situácie. Snažím sa ho upokojiť a získať čas. Prechádzam znovu po apartmáne a pýtam sa na rôzne zbytočné detaily. „Teplá voda ide stále?“ „Je tu v kuchyni aj umývačka riadu?“ „Ako sa používa?“ „A čo práčka?“ Ubytovateľ bol čoraz nepokojnejší. Dočerta, rozmýšľam, čo ak ma tu prepadne… Pozerám do kabelky, či je v nej obranný sprej. Našťastie, je tam. Dokelu, mala som ísť predsa len cez ten Booking. Pozrela by som si recenzie a stavila by som na istotu. Zrazu niekto zaklopal na dvere. Pozreli sme na seba. Ubytovateľ otvoril a tam stála žena, ktorá mu vysvetľovala, že pri cúvaní narazila do jeho auta. Chorvátsky Mirko, zdôrazňujem, že to nie zdrobnenina, rozčúlený vybehol. Tašku s dokladmi mal položenú ledabolo na stole. Využila som situáciu, vybrala z nej doklady, odfotila a rýchlo poslala Zuzane, aby mi to hodila do Googlu, aj so stručnými dvomi vetami. Ešteže sa poznáme dvadsať rokov a rozumieme si skoro bez slov. Modlila som sa, aby sa rýchlo ozvala. Asi za päť minút sa Mirko vrátil. Držala som v ruke telefón a navzájom sme sa prebodávali očami. Zrazu zapípala správa. „Pozor, čierna vdova.“ „Čo?“ „Aká čierna vdova, veď je to muž a ja sa nenechám len tak zviesť,“ pomyslela som si. „Nejaký chlapík písal na svojom blogu, ako prežil útok jedovatého pavúka s názvom čierna vdova v tomto apartmáne. Mal na mále, bolo to o chlp, ale vďaka rýchlej záchrannej službe, ktorú zavolal, prežil,“ čítam ďalej. Aha, tak zabijakom je pavúk. Zrazu mi odľahlo. Aká je šanca, že v tom istom apartmáne napadne človeka čierna vdova dvakrát za mesiac? Pozrela som sa znovu na Mirka a povedala: „Beriem.“ Vytiahla som peňaženku a vysolila peniaze. Mirkovi sa rozsvietili očká, poobzeral si bankovky, ktoré len nedávno začali u nich platiť, pozdravil sa a rýchlym krokom odišiel. Dala som si upokojúcu sprchu, vybalila som sa a s pohárom vína som zavolala Zuzane. „Prepni si na videohovor,“ povedala mi. „Chcem vidieť, ako to tam vyzerá.“ Rozpovedala som jej celý príbeh. Smiali sme sa ako bláznivé. Zrazu Zuza strašne zbledla. „Nehýb sa,“ povedala. „Je tam!“ „Kto, kde?“ „Na tvojom pleci,“ vyjachtala. Zrazu som pocítila jemný šteklivý dotyk, no podobnosť so záchvevom z minulosti bola čisto náhodná. Od šoku som začala upadávať do bezvedomia, ale v diaľke som ešte začula sanitku. Tá Zuza je teda akčná… No nič, možno budem mať aj ja šťastie a potom o tom tiež napíšem blog…
