Jánošíkove diery sú krásne počas celého roka, no v zime ich čaro doslova zamrzne do podoby, ktorá vyzerá ako z iného sveta. Svojou krásou si získajú aj najväčšieho milovníka pohodlia, ktorý výhľady bežne obdivuje len cez okno kaviarne alebo na Instagramových príspevkoch. Zatiaľ čo latte art obdivujete len pár sekúnd, príroda v zime vytvára výhľady, ktoré sa vryjú do pamäti navždy. Tento klenot Malej Fatry je v zime dôkazom, že skutočné umenie nevzniká len rukou človeka.
Prvé kroky: Ticho a sneh
Opustili sme pohodlie panelákov s odhodlaním vymeniť teplo domova za chladivé čaro zimnej prírody. Zatiaľ čo sa v lete Jánošíkove diery hemžia turistami v zástupoch so selfie paličkami, v zime tu vládne ticho, pokoj a jedinečná harmónia. Na parkovisku Hotela Diery stretávame len niekoľko podobných odvážlivcov, ktorí, rovnako ako my, naťahujú čiapky a rukavice. Namiesto selfie paličiek vyťahujeme turistické palice, ktoré sú v zimnom teréne nevyhnutnosťou.
Naše prvé kroky sprevádza jemné vŕzganie čerstvého snehu pod nohami, občasné čvirikanie sýkoriek a upokojujúci šum potoka, ktorý dotvára dokonalý soundtrack zimnej prírody. Snehová perina, ktorá ozdobila konáre ihličnanov a zábradlia drevených lávok, vytvára magickú scenériu. Jej krása nás núti spomaliť, zastaviť sa a naplno vnímať okolitý pokoj a majestátnosť tohto zimného kráľovstva.
Ľadové kráľovstvo
Dolné diery, ktoré sú za bežných okolností nenáročným úsekom, sa v zime menia na rozprávkovú krajinu, ktorá si vyžaduje opatrnosť. Prvé kroky po zľadovatených lávkach nám pripomenuli, že nie sme vo fitnescentre, ale v divokej prírode, kde aj ľad má svoje pravidlá. S nesmekmi (protišmykovými návlekmi) na nohách sa cítime istejšie, no stále kráčame s rešpektom voči sile zimy a moci ľadu, ktorý má vždy posledné slovo. Čoskoro sme sa ocitli v prvej, dychberúcej časti rokliny, ktorej steny, pokryté snehom, zdobili gigantické cencúle, visiace zo skál ako drahé krištáľové lustre. Táto scenéria núti zastaviť aj tých najrýchlejších turistov, aby sa na chvíľu stíšili a len obdivovali krásu. Zamrznuté vodopády, ktoré vyzerajú ako z rozprávky, nám dávajú pocit, akoby sme sa ocitli v mrazivej verzii galérie Louvre.
Horné diery: Výzva pre odvážnych
Po prechode cez Nové diery sme sa ocitli na nádhernej lúke Podžiar, odkiaľ sa nám naskytol úžasný výhľad na majestátny Rozsutec. Toto pokojné miesto bolo ideálnou zastávkou na krátku pauzu, počas ktorej sme si doplnili energiu a zvážili ďalšie kroky. Počasie nám prialo, a tak sme sa rozhodli, že si trúfneme na ďalšiu výzvu a vydáme sa k Horným dieram.
Tu začal skutočný adrenalínový zážitok. Vysoké rebríky pokryté miestami snehom a ľadom nás viedli ponad hučiace vodopády a náročné úseky, ktoré si vyžadovali pevný úchop reťazí a maximálnu opatrnosť. Jeden chybný krok tu nebol možnosťou, príroda nám jasne ukazovala, kto je tu pánom. Napriek všetkým nástrahám sme si však túto časť trasy užívali. Bola to kombinácia rešpektu, adrenalínu a absolútneho očarenia. Ticho a majestátnosť zimného prostredia vytvárali atmosféru, ktorú nezažijete nikde inde. Horné diery sú bez pochýb miestom, kde príroda ukazuje nielen svoju krásu, ale aj svoju nekompromisnú silu. Každý krok bol malým víťazstvom a pripomienkou toho, prečo sa oplatí občas vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.
Sedlo pod Tanečnicou
Po zdolaní adrenalínovej výzvy Horných dier sme dorazili k Sedlu pod Tanečnicou. Únava nás už začínala dobiehať, no stačil jediný pohľad na okolitú krajinu, aby sme načerpali novú energiu. Slnečné lúče nás ohrievali jemným dotykom, akoby nás chceli odmeniť za našu odvahu. Z termosiek si nalievame teplý čaj a vychutnávame si chvíľku pokoja s výhľadom na zasnežený Veľký Rozsutec, ktorý sa vyníma ako skutočný kráľ Malej Fatry.
Niektorí z nás, plní eufórie z predošlej výzvy, začínajú uvažovať, či by nestálo za to pokoriť aj jeho majestátny vrchol. Ale rýchlo si uvedomujeme, že dnes máme iný cieľ, nie zdolávať ďalšie výšky, ale prežiť tento deň s radosťou a pokojom, ktorý zimná príroda dokáže ponúknuť. Táto chvíľa v sedle je dokonalou pripomienkou, že občas nejde o to, kam až vystúpime, ale o to, ako si užijeme cestu, ktorou kráčame. A dnes, obklopení tichom a krásou hôr, sme presne tam, kde máme byť.
Zostup: Návrat do civilizácie
Na cestu späť sme volili trasu mimo rebríkov a vodopádov. Terén bol síce pokojnejší, no sneh a ľad nám stále pripomínal, aby sme boli ostražití. Naše nohy cítili každý krok, ale vidina kávy v bufete, mini kolibke Podžiar, nás poháňala vpred.
Pri lúke Vrchpodžiar nás opäť vítali teplé slnečné lúče. Keď sme konečne prekročili prah koliby, teplo z pece nás objalo ako mäkká deka a šálka kávy s útulnou atmosférou bola dokonalou odmenou za celodennú námahu.
Po krátkej pauze sme pokračovali cez Dolné diery. Tentoraz ich krásu vnímame inak, namiesto dychberúceho obdivu cítime spokojnosť, unavené telo a vďačné srdce. Každý krok späť nás presviedča, že táto krajina má v sebe niečo, čo nás sem opäť pritiahne, možno nabudúce aj s ďalšími priateľmi, ktorým chceme ukázať magickú krásu slovenskej prírody. Na parkovisku si s pocitom víťazstva vyzúvame nesmeky a odkladáme vybavenie do auta. Záver dňa patrí voňavej cesnačke a tanieru bryndzových halušiek, ktoré nás doslova postavia na nohy. Tento deň nám priniesol nielen nové zážitky a prekonanie samých seba, ale aj nový pohľad, zima nie je len chladná a náročná, ale aj krásna, inšpirujúca a plná neopakovateľných momentov. A za to jej patrí náš obdiv.
