Zatiaľ čo väčšina turistov mieri do Banskej Štiavnice, len o kúsok ďalej leží Kremnica – mesto s bohatou baníckou históriou, krásnou architektúrou a pokojnejšou atmosférou. V porovnaní so Štiavnicou zostáva trochu v jej tieni, no počas nášho víkendu sme zistili, že má rozhodne čo ponúknuť.

Na jednom mieste tu nájdete historické centrum, staré banícke príbehy, kaviarne a dobré jedlo, ale aj prírodu Kremnických vrchov, ferraty na Skalke či možnosti na oddych a wellness. A keď sa vydáte trochu ďalej od hlavného námestia, začnú sa objavovať miesta a príbehy, ktoré by ste pri jednodňovej návšteve možno ľahko prehliadli.

Práve preto sme si na Kremnicu vyhradili celý víkend. A aj ten bol napokon krátky.

S medzipristátím na Šášove 

Keď sme utekali z rozpálenej Bratislavy, cestu do Kremnice sme si spríjemnili zastávkou na Šášovskom hrade. Zrúcanina sa týči nad obcou Šášovské Podhradie a na krátku prestávku je ideálna – žiadne davy ani dlhé obchádzky, len pár minút do kopca a pred nami sa otvoril výhľad na údolie Hrona.

Hrad sa postupne obnovuje a výsledky práce ľudí zo Združenia na záchranu hradu Šášov, ktorí sa oň starajú, sú viditeľné na každom kroku. Najnovšie pribudla zrekonštruovaná Sála kráľovnej Barbory vo východnom paláci. Svoje meno dostala po Barbore Celjskej, manželke Žigmunda Luxemburského, ktorá Šášov dostala ako svadobný dar v roku 1424. Jej spojenie s hradom dokladá aj zachovaný list z roku 1438 adresovaný do Kremnice.

Cestou z útrob tejto nádhernej zrúcaniny sme sa zastavili ešte v pamätnej izbe pod hradným kopcom, ktorá približuje históriu Šášova a život v jeho okolí. Bola to príjemná bodka za návštevou a taká malá historická rozcvička pred ďalším cestovaním v čase.

Kremnica nás privítala veteránmi

Hneď pri prvej prechádzke mestom nás Kremnica príjemne prekvapila. Historické Štefánikovo námestie bolo totiž plné naleštených veteránov, ktoré sem zavítali v rámci podujatia Grand Retro Show.

Je to viacdňové podujatie organizované vo Vígľaši, ktorého súčasťou sú aj spoločné jazdy historických automobilov po regióne. Jedna z nich tento rok zaviedla účastníkov práve do Kremnice. Viac ako štyri desiatky historických vozidiel vyrobených ešte pred rokom 1955 sa v piatok vydali na cestu z Vígľaša do historického mesta.

A tak sme si namiesto obvyklého prvého zoznamovania s mestom najskôr obzerali staré automobily. Elegantné karosérie a dobovo oblečené posádky medzi historickými meštianskymi domami pôsobili, akoby sa Kremnica na chvíľu vrátila o niekoľko desaťročí späť. Pre návštevníkov mesta to bola celkom príjemná náhoda. Ešte sme ani poriadne nezačali objavovať Kremnicu a ona nám už stihla ponúknuť prvý zážitok.

Ubytovanie, ktoré nás prenieslo do minulosti

Po retro atmosfére na Štefánikovom námestí sme sa vybrali ubytovať. Tentoraz sme však v minulosti zostali ešte o niečo dlhšie. Vybrali sme si apartmány v Križkovom dome, historickej budove, ktorá je spätá s rodinou významného kremnického historika a archivára Pavla Križku.

Ubytovanie v takomto dome je trochu iný zážitok ako klasický hotel. Staré kamenné múry, drevené prvky a atmosféra historickej budovy nám pripomínali, že bývame v dome, ktorý má za sebou kus príbehu. Zrekonštruované apartmány pritom ponúkali všetko potrebné pohodlie, takže sme nemuseli robiť kompromis medzi históriou a komfortom.

A práve hrubé kamenné múry sme si počas horúceho víkendu pochvaľovali najviac. Kým vonku teploty stúpali, vo vnútri bolo príjemne chladno aj bez klimatizácie. Takmer metrové murivo fungovalo lepšie než akákoľvek moderná technika.

Križkov dom nás tak zaujal okrem svojej polohy a komfortu najmä svojou atmosférou. Na prízemí nechýbal ani priestor na odloženie bicyklov či lyží a príjemný prvý dojem ešte umocnila ochotná majiteľka. Na víkend sme dostali vlastne malý bonus, možnosť na pár dní si vyskúšať, aké je to bývať v dome, ktorý pamätá celkom inú Kremnicu.

Skalka: pre každého niečo

Jednou z veľkých predností Kremnice je, že na pomerne malom území ponúka pestrú paletu zážitkov. Platí to aj o rekreačnej oblasti Skalka, kde si na svoje prídu milovníci adrenalínu aj tí, ktorí hľadajú oddych. Naša partia toho bola dôkazom. Kým ostatní zdolávali skaly a lanové prekážky, ja som si vybrala pokojnejšiu alternatívu a zamierila do wellness. Po horúcom dni padlo vhod osvieženie v bazéne s masážnymi tryskami. Po niekoľkých hodinách na letnom slnku to bol presne ten typ relaxu, ktorý som potrebovala.

Skalka pritom dávno nie je len zimným strediskom či rajom bežkárov. V posledných rokoch sa preslávila najmä ferratovým svetom. Nachádzajú sa tu dva samostatné areály s takmer kilometrom zaistených ciest rôznych obtiažností. Ferrata Komín ponúka trasy od jednoduchších úsekov až po náročnejšiu Výzvu, zatiaľ čo Via ferratový svet dopĺňajú lanové mosty, kyvadlo a ďalšie atraktívne prvky, ktoré preveria odvahu aj kondíciu.

Ak však lezenie nie je vašou šálkou kávy, Skalka má stále čo ponúknuť. Okolie pretínajú turistické chodníky s krásnymi výhľadmi, v zime sa mení na obľúbené centrum bežeckého lyžovania a po aktívnom dni si môžete dopriať oddych v Relax centre, kde funguje aj požičovňa ferratových setov. Práve táto kombinácia športu, prírody a relaxu robí zo Skalky miesto, kde si každý nájde program podľa vlastnej chuti.

Kremnica všetkými zmyslami

Sobotný program sľuboval pestré zážitky. Kým ranné slnko ešte nezačalo naplno páliť, časť partie sa opäť vybrala liezť na skaly. Ja som si namiesto lezenia dopriala relax v prírode a pri rannej káve s limonádou na terase penziónu som si vychutnávala výhľad na zelené koruny stromov rozprestierajúcich sa na okolitých kopcoch. Skalka sa nachádza vo výške približne 1 200 metrov nad morom, takže vzduch je tu aj počas horúceho leta citeľne príjemnejší. 

Kremnica má čo ponúknuť aj milovníkom dobrého jedla a kávy. Výborný obed či večeru sme si dopriali v reštaurácii Silvanus, kde nás nadchla najmä skvelo pripravená divina. Mäso bolo mäkké, šťavnaté a chuťovo výrazné. Jednoducho jedno z tých jedál, na ktoré sa počas výletu ešte dlho spomína.

Na kávu sme si zase našli cestu do Incité, kde si potrpia na výberovú kávu. A ak máte skôr chuť na niečo sladké, Kremnica má aj v tomto smere svoje stálice. Malinová pani nás zaujala ponukou zákuskov a príjemnou cukrárenskou atmosférou. Práve takéto malé zastávky podľa mňa k objavovaniu mesta patria rovnako ako historické pamiatky.

Nevšedná Kremnica: príbehy, krumple a víno

Popoludní bola na programe tematická prehliadka Nevšedné putovanie históriou Kremnice. Viac než samotné zastávky v meste rezonoval výklad sprievodcu Martina Varhaňovského, ktorý dokázal historické reálie podávať s ľahkosťou, vtipom a prirodzeným nadhľadom.

Súčasťou prechádzky bola aj návšteva tradičnej „krumpliarne“. Ide o dobovú repliku cukrárenskej dielne zo začiatku 20. storočia, ktorú sa v meste podarilo oživiť len nedávno. Tu sme absolvovali ukážku výroby a ochutnávku slávneho Atkáryho kremnického krumpľa. Táto nepečená nečokoládová sladkosť plnená dvanástimi druhmi krému, zabalená do orechového cesta a obalená v kakau tu vznikla už v roku 1911 vďaka cukrárovi Alojzovi Atkárymu. Dnes patrí medzi obľúbené miestne špeciality a ochutnať ju môže každý návštevník. Na vrchu nechýba vtlačené písmeno „A“ podľa pôvodného autora.

Príjemným spestrením bol zostup do jednej z historických gotických pivníc, kde nás privítal blahodarný chlad. Práve v podzemí sa pán Varhaňovský blisol efektnou sabrážou fľaše vína značky Ringbürger.

Kremnica je síce položená príliš vysoko na to, aby tu rástol vinič, no mesto nadväzuje na tradíciu stredovekých Ringbürgerov – najbohatších mešťanov z námestia. Tí si víno nechávali dovážať zo slnečných juhoslovenských oblastí a nechávali ho zrieť v chladných kamenných pivniciach pod svojimi domami. Dnes túto tradíciu oživuje rovnomenná lokálna značka a aj vďaka nej sa v meste každoročne koná obľúbená Kremnická slávnosť vína.

Históriu Kremnice sme tak počas jedného popoludnia nespoznávali len očami. Pridala sa k nej vôňa kávy, chuť miestnych špecialít, sladký krumpel, pohár vína či príjemný chlad starých pivníc. 

Keď sa Kremnica ponorí do svetla a umenia

Že Kremnica žije kultúrou aj mimo známych Kremnických gagov, potvrdil sobotný večer. Jeho vrcholom sa stal festival NOCTURNO. Zechenterova záhrada sa s príchodom tmy zmenila na neobyčajnú nočnú galériu, v ktorej rezonovalo spojenie moderného umenia, svetelných inštalácií, hudby a technológií.

Tento ročník bol výnimočný. Organizátori ho usporiadali v nezávislých podmienkach a bez finančnej podpory z verejných zdrojov. Vznikol doslova „len tak, pre radosť“ ako dôležité gesto, aby tradícia festivalu nezanikla a vrátila život do Zechenterovej záhrady. Svetelné inštalácie a  projekcie sa prelínali medzi stromami a vytvorili z nej miesto, kde sa história stretáva so súčasnosťou. Jednotlivé diela vznikali priamo pre konkrétny priestor, takže návštevník ich nevníma oddelene od okolitého prostredia.

Aj samotný názov festivalu odkazuje na „nokturno“ – nočnú hudobnú skladbu. Noc v záhrade sa tak symbolicky stáva skladbou, tentoraz však vytvorenou svetlom, obrazom, pohybom a zvukom.

A hoci môže znieť „festival moderného umenia“ pre niekoho trochu nedostupne, NOCTURNO je presne ten typ podujatia, pri ktorom nemusíte rozumieť každému umeleckému zámeru. Stačí sa prechádzať nočnou záhradou, pozerať, počúvať a nechať na seba jednotlivé obrazy a svetlá pôsobiť.

Posledné kroky Kremnicou

Nedeľa už patrila pomalšiemu tempu a posledným krokom po Kremnici. Výlet sme začali v Zechenterovej záhrade. Tentoraz sme si ju však užili za denného svetla.

Prešli sme sa medzi stromami, kochali sa výhľadom na kremnický hrad a zastavili sa pri jej najväčšej dominante, takmer 400-ročnom dube letnom. Tento majestátny strom sa v roku 2013 stal slovenským Stromom roka a v európskej súťaži obsadil štvrté miesto.

Od záhrady sme pokračovali do kopca ponad železnicu až ku Körmendiho jaskyni. Napriek názvu nejde o klasickú jaskyňu, ale o opustený lom, respektíve šachtu, kde sa kedysi ťažil kameň potrebný na výstavbu železnice. Dnes je miesto voľne prístupné a predstavuje zaujímavú zastávku mimo hlavného turistického okruhu.

Späť do centra sme sa vracali uličkami mesta a ešte raz si užívali jeho svojráznu atmosféru. Až vtedy nám došlo, koľko toho ešte zostalo na inokedy. Na mestský hrad sme sa pre horúčavu napokon nevydali, nestihli sme ani Múzeum gýča či známu Uličku slávnych nosov  a nezažili sme ani Kremnické gagy, ktoré patria k najznámejším podujatiam mesta.

Na rozlúčku sme si ešte dopriali famózny jelení vývar v našej obľúbenej reštaurácii Silvanus. Cesta späť ubehla rýchlo a po hodine a pol sme boli opäť v rozpálenom letnom hlavnom meste. Z Kremnice sme si však neodnášali pocit, že sme ju „prešli“, ale skôr chuť vrátiť sa. Niečo sme videli, niečo ochutnali, niečo vyskúšali a niečo zostalo na budúce.