15.3 C
Zilina
29. mája 2024

Eufória, ktorú zažije človek pri výstupe na kopce, sa nedá s ničím porovnať

Petra Pogányová je známa cestovateľka, inštruktorka lyžovania, horolezkyňa a sprievodkyňa v cestovnom ruchu. Porozprávala nám o tom, kedy a ako jej učarovali hory a priblíži nám niektoré zo svojich expedícií.

Nórsko

Vieme o tebe, že si sa zúčastnila už piatich horolezeckých expedícií. Aké boli tvoje začiatky?

Ja som bola už v detstve obklopená športom. Rodičia ma k nemu viedli odmalička. Otec robil vlekára na Martinských holiach, mamin brat bol členom horskej služby a zároveň obaja rodičia liezli a lyžovali. Chodili sme na dovolenky, kde sa v tom čase dalo, čiže hlavne do Rumunska a Juhoslávie. Mne sa to už vtedy veľmi páčilo – cestovať a spájať to s kopcami. Na strednej škole som začala so svojimi prvými výletmi po kopcoch v strednej Európe. Najskôr sme chodili na prechody Nízkych Tatier, Malej Fatry a postupne sme začali chodiť ďalej do Európy. Zo začiatku sme chodili čo najlacnejšie, napríklad  sme išli vlakom do Rumunska, kde sme prešli pohorie Fagaras. Mali sme vlastné stany a varili sme si. To boli moje prvé cestovateľské zážitky za kopcami. Takto sme s kamarátmi postupne prešli skoro celú Európu. Stopom celý Balkán až do Albánska, do Grécka a tam sme vystúpili na najvyššie kopce.

Indonézia, NP Kelimutu

Ako sa to ďalej vyvíjalo? 

Keď sme mali pochodenú celú Európu, vrátane Álp, Nórska, tak ma to postupne začalo ťahať na vyššie a vyššie kopce. Bol to taký prirodzený vývoj, išla som do Turecka na svoju prvú päťtisícovku Ararat a potom nasledovala druhá päťtisícovka – iránsky Damavand. Veľmi ma lákali Himaláje, tak som sa vybrala stopom zo Žiliny do Pakistanu. Trvalo to 22 dní. Podnikali sme tam také menšie treky. V tom čase som mala okolo 20 rokov.

Hvar, Chorvátsko

Ktorá expedícia bola prelomová?

Prvá moja expedícia bola v Indii, a to už bolo nad 6 000 m n. m. Bol to kopec Stok Kangri 6 153 m n. m. Vtedy asi nastal zlom a veľmi sa mi to zapáčilo. Dá sa povedať, že som v tom čase už tomu úplne prepadla. A pritom to bolo ešte v dobe, keď neboli také technické vymoženosti a niekedy som bola aj pár týždňov bez signálu. Rodičia sa o mňa pochopiteľne báli, ale verili mi, že to zvládnem. Výber destinácií sa odvíjal hlavne od ceny. V zásade sme si vyberali lacnejšie kopce, napríklad Khan Tengri 7 000 m n. m. Táto expedícia však úspešná nebola. Teda, nevyšli sme na kopec, skončili sme cca 200 m pod vrcholom, ale, našťastie, sme sa v poriadku vrátili.

Khan Tengri
Chapaev peak, na vrchole s kamarátmi z Nepálu

Nie každý sa môže pochváliť, že zvládol Aljašku. Ty však áno. 

Za naozaj úspešnú považujem expedíciu na najvyššiu horu Severnej Ameriky, Mount McKinley. Nachádza sa na Aljaške, blízko severného polárneho kruhu. Na tomto mieste bývajú časté a dlhé snehové víchrice. Nie všetkým sa podarí dosiahnuť vrchol kopca, je tam len polovičná úspešnosť. Stretli sme ľudí, ktorí sa o výstup pokúšali už siedmykrát kvôli nepriaznivým poveternostným podmienkam. Keďže je to na Aljaške, nie je jednoduché sa dostať na miesto. My sme išli vlakom z Anchorage do Talkeetny. Následne lietadlom, a to nás vyhodilo na ľadovci. Neboli tam žiadni nosiči ako v Himalájach, všetko sme si museli niesť sami. Zaregistrovali sme sa na rangerskej stanici, kde sme dostali všetky informácie o tom, ako dostaneme povolenie liezť na kopec. Museli sme spísať všetky naše skúsenosti, absolvované kurzy a na základe toho nám toto povolenie vydali. Zapožičali nám sánky a na ne sme si museli uložiť celý potrebný náklad, čo bolo asi 40 až 50 kg. Bolo treba zobrať všetko na jedlo na 20 dní, oblečenie, lyže a dostali sme aj vedierko na vyhadzovanie exkrementov. Tie sa vyhadzujú len na presne určených miestach – trhlinách, aby kopec ostal čistý. Jeden kamarát skoro padol do trhliny pre vyhadzovaní sáčkov. Horská služba funguje veľmi dobre, videli sme aj záchranu z trhliny a horolezcov, ktorým ošetrovali omrzliny. Zvykom nie je pozdrav ahoj, ale stay warm, čiže nezmrzni.

Denali, Aljaška

Denali patrí medzi Seven Summits alebo Korunu Zeme – je to názov pre sedem najvyšších vrcholov jednotlivých svetadielov. Zažila som tam extrémnu zimu, na výstup sa odporúča iba jeden mesiac v roku, nezapadá tam v tom čase slnko. Stalo sa nám, že pri hustom snežení nám zasypalo stan a prišli sme na to iba tak, že kamarátovi prišlo veľmi zle. Stihol ale vybehnúť a odhrabať stan. Ja si už veľa nepamätám, museli ma kriesiť. Priotrávili sme sa vydychovaným oxidom uhličitým. Po týždni, keď som sa zotavila, tak sa akurát zmenilo počasie k lepšiemu a mohli sme vyjsť hore. Na vrchole sme boli úplne sami. Zažili sme obrovskú eufóriu.

V horách asi musí fungovať spolupatričnosť, aké máš s tým skúsenosti?

Áno, je to presne tak. Kamarátstvo je dôležité, pretože kým príde iná pomoc, potrebuješ súrne pomoc kamaráta. Ide o čas. V podstate, nebyť rýchlej reakcie kamarátov pri nehode v stane, asi by som tu teraz nebola.

Chamonix – Francúzsko

Koľko dopredu plánuješ cesty? Aká je tvoja príprava na ne?

Plánovanie je viac menej vecou náhody. Nemám toľko peňazí, koľko by som potrebovala, a preto sa všetko odvíja od toho, koľko mám ja a moji kamaráti k dispozícií. Veľakrát sme mali aj šťastie. Napríklad miestny prelet na Aljaške stál okolo 400 dolárov a toľko nás stála aj letenka na Aljašku z Viedne. Nepotrebovali sme sprievodcu, ani nosičov, čiže ušetrili sme aj na tom. Nemám nejakú zvláštnu prípravu, viem sa niekedy zbaliť zo dňa na deň.

Akým spôsobom financuješ cestovanie?

Ja žijem takým pre niekoho zvláštnym spôsobom života. Nie som niekde usadená, som skoro stále na cestách. Nemám pravidelný príjem, robím sprievodkyňu v cestovnej kancelárii a inštruktorku lyžovania a snowboardu a keď si niečo zarobím, hneď viem kde tie peniaze skončia (smiech). 

Pakistan

Na výstupy chodíš s tými istými ľuďmi?

Na expedíciách som bola viac menej stále s niekým iným. Dvakrát sme boli so spolužiakom Jurajom, ale častejšie s niekým iným. Ale na jednej z ciest som spoznala som aj jedného Slováka, ktorý je už 4 roky mojim priateľom.

Obrovské korytnačky, ktoré sa môžu dožívať až 200 rokov.

Ako sa dá zobrať a naplánovať jedlo potrebné na 20 dní? Určite to chce obzvlášť dobrú logistiku.

Áno, treba to mať premyslené, ale mne vo veľkých výškach veľmi nechutí. Mám aj spomalený metabolizmus a ani som nejak extrémne neschudla. Niekoľko kíl navyše nie je na škodu, telo má aspoň z čoho čerpať. Veci potrebné na výstup treba mať nabalené, ale zároveň nič navyše. V súčasnej dobe je to omnoho jednoduchšie, ale v sedemdesiatych rokoch ľudia cestovali niekoľko mesiacov autom a potom kráčali peši do base campu. No malo to aj svoje výhody, stihli sa aklimatizovať.

Akým spôsobom ťa ovplyvnilo toto všetko, čo si zažila?

Mne osobne toto dalo veľmi veľa, nezamýšľam sa už nad banálnymi vecami a problémami. Tým, že robím aj sprievodkyňu pre cestovnú kanceláriu, zažila som rôzne veci. Keď som vystúpila na Kilimandžáro, niektorí ľudia výskali, iní plakali. Je to veľmi silný zážitok, emócia. Kvôli takýmto zážitkom ľudia chodia na tieto výstupy a trpia nepohodlie. Lezenie patrí medzi šport, ale špecifický – nie sú tam nikde žiadni diváci a nedostaneš žiadnu medailu. Je to len o tvojom vnútornom pocite.

Pakistan, Kalash valley

Ktoré krajiny boli pre teba ešte výnimočné?

Pokúsila som sa vystúpiť aj na najvyšší vrch Afganistanu Nošak 7 492 m n. m. Problémom bolo vybaviť víza a dopraviť sa tam. Nebolo to jednoduché zmenežovať, ale nakoniec sa to podarilo. Boli sme tam iba my a jedna lotyšská expedícia. Nebola tam žiadna horská služba, ani nelietali žiadne lietadlá. Oblasť je husto zamínovaná, museli sme si dávať veľký pozor. Miestni ľudia boli veľmi fajn, stále sme v kontakte na sociálnych sieťach.

Spomenula by som aj expedíciu v Peru. Vyliezli sme na najvyššiu horu Huascarán 6 768 m n. m. a na jeden z najkrajších vrchov na svete Alpamayo 5 947 m n. m. Náhodne som sa zoznámila s českými a slovenskými turistami, s ktorými sme potom išli do Amazonskej džungle. Tam to bolo veľmi dobrodružné, chytali sme pirane, rôzne plazy a pavúky.

Filipíny

Bola som aj na Havajských ostrovoch, v Guatemale, Paname, sprevádzala som zájazd do Patagónie, pochodila som aj krajiny bývalého Sovietskeho zväzu – Kaukaz a Gruzínsko a taktiež Filipíny či Indonéziu a Mjanmarsko.

Mjanmarsko

Prezradíš nám svoje plány do budúcna?

Ja som vďačná za všetky zážitky, ktoré som zažila. Zatiaľ ma nikto nechce nejakým spôsobom upratať, ani kamaráti, ani rodičia. Poznám ľudí, ktorých tento spôsob života prestal v určitom veku baviť a niektorých to, naopak, baví stále. V podstate žijem tu a teraz. Nápadov mám stále dosť. Napríklad teraz som objavila letenku do Kene za 270 eur. A kamarát našiel informáciu, že pri príležitosti nejakých osláv je zrušená vízová povinnosť. Podobné veci sme už zažili mnohokrát. Niekedy ti vesmír pomôže k tomu čo chceš, len to musíš veľmi chcieť.

Podobné články

Video

Svetové dni tento týždeň

Chystá sa