15.7 C
Zilina
14. júla 2024

Jozef Holly stojí napriek sláve nohami pevne na zemi

Vieme o vás, že ste rodák z Ružomberka a v Žiline ste študovali na konzervatóriu. Aké boli Vaše začiatky s klavírom? Pochádzate z hudobne založenej rodiny?

Áno, pochádzam z Ružomberka, ale už tam nežijem veľa rokov. Najkrajšie roky som prežil na konzervatóriu v Žiline. Vyrastal som v umeleckej rodine, môj otec bol amatérsky hudobník, ale na Základnú umeleckú školu, v tom čase Ľudovú školu umenia, ma prihlásila mama. Talent som teda pravdepodobne zdedil po otcovi. Už ako malý chlapec som povyhrával nejaké súťaže, takže rodinu to uistilo, že talent na klavír naozaj mám a že vynaložené úsilie bude prinášať ovocie. Môj otec bol basgitarista, ale vedel hrať aj na klavíri. Začínal som na starom elektronickom keyboarde. Otec mi bez nôt zahral nejaké jednoduché melódie a ja som sa hneď „chytal“.

Vedeli ste už v detstve, že sa chcete stať klaviristom, alebo boli “ v hre“ aj iné povolania?

V detstve som bol hravý, venoval som sa rôznym športom, hlavne futbalu, a nevedel som obsedieť. Keďže hra na klavíri je drina, častokrát ma rodičia museli nútiť. Bavil ma aj stolný tenis a keď som sa rozhodoval, ktorým smerom pôjdem po základnej škole, vyhral klavír, pretože stolný tenis v tej dobe nemal perspektívu. Tak som nastúpil na konzervatórium a už nebolo cesty späť. Už sa to potom valilo ako snehová guľa. Vyhral som jednu súťaž, potom druhú a už na mňa tlačili rodičia aj učitelia, aby som hral čo najviac. V tom čase som hral niekedy aj 5 – 6 hodín denne, čo sa môže niekomu zdať až neuveriteľné. Ale ja som šťastný aj za toto „nútenie“, pretože dnes môžem robiť to, čo mám rád a prinášať ľuďom radosť.

Aké máte spomienky na študentské časy?

Na konzervatóriu v Žiline som zažil krásne  študentské časy. Bol som tak trochu rebel a častokrát som chodil aj poza školu. Niekedy ma moja profesorka nepustila na víkend z internátu domov, ale musel som u nej doma nacvičovať, čo som zanedbal. Dokonca ma vo štvrtom ročníku vyhodili z maturitnej skúšky, myslím, že ako jediného zo študentov. Prišiel som na skúšku nepripravený a musel som opakovať hru na klavíri. Špeciálne kvôli mne zasadla komisia vyučujúcich, a teda dopadlo to nakoniec dobre, zahral som k spokojnosti všetkých zúčastnených. Dokonca ma zastavila profesorka z Vysokej školy múzických umení a kládla mi na srdce, že by bola rada, keby som pokračoval v štúdiu. Ale ja som dostal ponuku hrať v kapele v zahraničí, takže som pokračoval týmto smerom. Často dostávam otázky, ako to prebiehalo na konzervatóriu, či sme chodili len slušne oblečení s motýlikom na krku, ale ja vždy odpovedám, že to bolo presne naopak. (smiech) Ešte počas štúdia som hral v bigbendovej kapele a pričuchol som aj k džezu. A po koncerte sme samozrejme chodili po kaviarňach a užívali si študentský život.

Takže kariéru ste začali mimo Slovenska?

Skúsenosť z bigbendovej kapely mi pomohla na „prehrávkach“ v Prievidzi, kde hľadali klaviristu do kapely. Vybrali ma a svoju kariéru som začal „vo svete“. Najskôr sme hrali v Nemecku v kúpeľoch, hlavne muzikálovú hudbu a operety, ale nevyhli sme sa ani nemeckým šlágrom. Potom sme nastúpili na lode. Na toto obdobie mám nádherné spomienky, prvýkrát som videl Karibik, Ameriku, Kanadu a rôzne kúty sveta. Na lodi sme síce hrali pre ľudí, ale nemal som z toho až taký pocit uspokojenia, pretože sme hrali pre ľudí, ktorí si kúpili lístok na loď, nie na naše vystúpenie. A ja som to chcel otočiť, aby si ľudia kupovali lístky na môj koncert. Preto som zároveň túžil po vlastnej sólovej kariére. Takže som sa osamostatnil a na jednom z mojich vystúpení na lodi ma oslovila manažérka, ktorej som sa „zapáčil“ a pozvala ma do Poľska. V tom čase sa v Sopotách konal významný festival Top Trendy. Vystupoval som aj na letisku na festivale Invázia svetla pred 20-tisícovým obecenstvom s bubeníckou dvojicou Safri Duo. Ja som si v postate už na lodi pripravoval vlastnú piano show, a teda som naozaj veľmi rád, že sa mi tento sen splnil, že sa to podarilo.

Na jednom z koncertov sme videli váš efektný príchod a pár počiatočných tónov na klavíri v stoji. Je potrebné, aby mal klavirista dobrú fyzickú kondíciu?

Občas hrám aj v stoji, ale vždy len na chvíľu. Áno, aj keď sa to nezdá, klavír si vyžaduje dostatočnú fyzickú kondíciu. Keď mám obdobie, že práve nešportujem, okamžite to pocítim aj za klavírom. Snažím sa športovať, venujem sa behu, lyžovaniu, bicyklovaniu a plávaniu. So stolným tenisom som prestal, pretože je to záťaž na ruky a ja potrebujem mať ruky uvoľnené. Milujem lyžovanie a posledné roky chodievam v zime do Talianska. Milujem ich jedlo, upravené trate v Alpách a kvalitné služby.

Podľa čoho si vyberáte repertoár?

Repertoár si vyberám podľa toho, čo počujem, čo ma nadchne, z čoho mám zimomriavky. Častokrát počujem niečo v rádiu a keď mi to utkvie v pamäti, hneď sa mi odohrávajú v hlave možnosti, ako sa s tým budem pohrávať, prípadne ako to skombinujem. Keďže sme na konzervatóriu museli hrať iba klasickú hudbu, vyžívam sa v tom, že teraz môžem hrať čokoľvek. Veľmi rád kombinujem vážnu hudbu s rockom a inými žánrami. Ako príklad uvediem kombináciu Ludwiga van Beethovena a AC/DC, alebo W. A. Mozarta a Eda Sheerana. Samozrejme sa snažím prispôsobiť aj tomu, čo diváci poznajú a pred Vianocami hrám veľa vianočných skladieb.

Koľko koncertov odohráte za rok? Chodíte aj do zahraničia?

Tento rok sme odohrali asi 30 koncertov počas turné a popritom chodíme na firemné a súkromné akcie. Turné od októbra do novembra bolo najdlhšie v mojej kariére a hneď nasledovalo vianočné. Zmenili sme iba trochu repertoár na prevažne vianočný. Do zahraničia teraz príliš nechodíme, ale mali sme koncerty v Čechách – v Prahe a Brne, a chceli by sme týmto smerom pokračovať.

Pri takom nabitom programe je potrebná vzájomná súdržnosť kapely a ostatného personálu. Ako to u vás prebieha?

Spoľahnúť sa môžem, ale aj musím na svoju kapelu. Mám v kapele bubeníka, basgitaristu, gitaristu, keyboardistu a saxofonistu. Okrem toho vystupujeme aj so sláčikovým kvartetom zo Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a na väčších pódiách je sláčikov ešte viac. Veľmi podstatnou súčasťou je zvukár, ďalej pódioví technici a osvetľovači. Všetci sme jeden tím a chceme, ale aj musíme spolupracovať, aby bol výsledok taký dobrý, ako je momentálne. Teda dúfam, že je. (smiech)

Napriek sláve pôsobíte skromne. Atmosféra na koncerte v Žiline bola nezabudnuteľná aj vďaka vašej spontánnej komunikácii s obecenstvom. Ste taký spontánny a veselý stále?

Priznávam, že som mal aj ťažšie chvíle, najmä keď som sa vrátil zo zahraničia na Slovensko. Nikto ma tu nepoznal, mal som rodinu, malé dieťa a v podstate som bol nejakú dobu bez práce. Priznám sa, bol som jednou nohou skoro znovu na lodi, ale prekonal som sa, vytrval som, a to môžem poradiť každému. Nepomôže nič, len zotrvať, zabojovať a zdvihnúť sa zo zeme v akejkoľvek situácii. Nie je to klišé. Veľmi mi pomohol a pomáha pri ťažkých chvíľach šport. Pri ňom sa viem odreagovať a prísť na iné myšlienky.

Som veľmi rád, že pôsobím skromne a možno je to aj tým, že veľa vecí som si v živote vydrel, nič mi „nespadlo z neba“. Stojím pevne nohami na zemi, pretože viem, že sláva nemusí byť navždy.

Kedy najbližšie hráte v Žiline?

Najbližší novoročný koncert máme v Žiline 5. januára. Do Žiliny chodím vždy veľmi rád, predsa len je to mesto môjho „mládí“. Na koncerte je vždy perfektná atmosféra a o koncerty je väčšinou veľký záujem, aj teraz máme už vypredané.

Podobné články

Video

Svetové dni tento týždeň

Chystá sa