14 C
Zilina
19. júna 2024

Ján Cíger – antikvár z Martina

Jána Cígera poznajú nielen Martinčania, ale aj mnoho ďalších ľudí z oblasti kultúry. Zakladateľ prvého antikvariátu v Martine, milovník literatúry, spisovateľ, glosátor, obradník na rozlúčkach so zosnulými, organizátor literárnych besied, operných predstavení, podujatí pre deti, martinský Mikuláš a pokračovateľ Hrebendovej tradície –  to je Ján Cíger z Mädokýša, či samozvaný profesor hraškológie s ľubozvučným hlasom.

Kedy vo vás skrsla myšlienka založiť antikvariát?

Celý život sa hrám. Hra rozvíja myslenie, fantáziu, motoriku, zručnosť, výrečnosť, ale aj zmysel pre pravdu, spoluprácu a nádej. Či túžbu, že sa chcem hrať aj zajtra. Samozrejme, nie každý človek môj zmysel pre hru akceptoval, a teda to spôsobilo, že sa so mnou život až tak nehral. Bolo dosť tých, ktorí zmysel pre moje hranie nemali, nuž som sa stal aj rebelom, dokonca poriadne papuľnatým. Prinieslo mi to ale výhodu, lebo som si dobre vycibril reč, pohotovosť odpovedí, argumentačnú schopnosť, ale medzi inteligentmi aj situačnú komiku. Vyštudoval som za vojaka, ale práve tam moje papuľovanie neakceptovali, vzali to politicky a poslali ma papuľovať do civilu. Neuškodili mi. Začal som ako pomocný robotník v kartonážke, lepil som papier a od papiera som prešiel k železu, lebo som štyri roky pracoval so žeravým železom pri bucharoch ako kováč. No a od železa som prešiel k plynu. Začínal som ako majster, po čase vedúci technického servisu a potom manažér plynárskeho závodu. Bolo to zlaté obdobie, preverilo moje schopnosti, poskytlo mi výborný zárobok, ale dalo aj zabrať mojej psychike, lebo videl som nešťastia aj smrť. Dobrého bolo ale viac. Po čase, vlastne skoro po osemnástich rokoch som usúdil, že stačilo. Odišiel som. Síce do veľkej neistoty, ale vedel som, že na pôvodnom mieste už nechcem byť.

Niekedy človek kráča do neistoty, ale o to s väčším odhodlaním. Ako to bolo u vás?

Osud mi ponúkal šance, nuž som si povedal, že šanca je skúška, ale aj škola. Vyhral som konkurz do Slovenského rozhlasu na pozíciu externého redaktora. Bola výborná práca, ale za málo, vtedy bez šance dostať sa do kmeňového stavu. Mohol som počkať, no osud ma poslal k reklame, modelingu, vizážistike a neskôr opäť do plynárenstva… Boli to poučné epizódky bohaté na stretnutia s trochu divnými ľuďmi. To už ma ale ťahalo k dávnej túžbe – založiť antikvariát a už nikdy na nikoho robiť. Trochu ma drgol kamarát, majiteľ vydavateľstva, kníhkupectva i antikvariátu v Žiline Miško Horecký. „Čo ešte čakáš, urob si e-shop, bez toho to už dnes nejde, na začiatok ti pomôžem,“  povedal mi.  Priestor som mal, e-shop som si objednal… a začal som. No, bola to chudobná košieľka. Nikto o mne nevedel, navyše, ja nie som povahou obchodník. Knihy som ľúbil a predávať ich mi pripadalo aj trochu divné. Musel som… Nakupovať, aj predávať. Aby som antikvariát udržal, aby som prežil. Aj tak mi bolo jasné, že asi desať rokov treba na to, aby som bol ako sa hovorí „kovaný antikvár,“ ktorý pozná tisíce kníh a ich hodnotu a cenu. No a robím to skoro šestnásť rokov.

Hovorí sa, že keď človek chce, zvládne aj nemožné. A vám sa to nakoniec podarilo. Antikvariát sa otvoril. Ako ste v tých začiatkoch dali o sebe vedieť? Pomohla vám reklama?

Bol som považovaný za blázna, že s päťciferného platu idem do neistoty, ale pár ľudí, dokonca aj v bývalej firme mi držalo palce. Jeden z kolegov – obchodník Benoit, pôvodom Bask, mi hovoril, že ma obdivuje, ako idem za svojím snom.  

Reklama – to som bol ja sám. Bolo mi jasné, že antikvár nemôže pôsobiť dojmom nejakého usadnutého pána, ale musí to byť týpek, ktorému žiadna „somarina“ nemôže byť cudzia. Mal som maličký priestor, ale žičlivý na srdečnosť. Krátko po otvorení mi tam sedeli Fedor Gál, Dado Nagy, Boris Kršňák, prišli Ľubo Feldek, Peter Jaroš, Pali Rankov….a ja som si povedal, hej, takto to chcem. Knižky, ale aj debaty…

Akým spôsobom sa k vám dostávajú knižky?

Cez bráničku a cez dvere. (smiech) V minulosti som nakupoval, dnes už mi nosia ľudia knihy ako dar a záchranu pred kontajnermi na odpad. Aj tak ich ale v odpade končí veľa.

Čo znamená názov Mädokýš, ako to vzniklo?

Mädokýš, spisovne medokýš, je prameň vody, ktorý ešte nemá parametre minerálnej vody, ale už to nie je ani čistá  pramenistá voda. Je to niečo uprostred. V prenesenom význame je to perlivorodý literárny klub začínajúcich autorov, pre ktorých som navrhol tento názov. Ohlas bol fantastický a názov pretrváva dodnes.

A čo vaša spisovateľská dráha?

No, spisovateľ je niekto, kto má už úspešnú edíciu aspoň 10 kníh a funguje na tejto báze. Som autor pár kníh, ktoré sa vypredali a boli na ne priaznivé ohlasy. Teší ma to. Navyše, tvorba mi zabezpečuje kontakt s ľuďmi, pretože ja mám čítanie naživo veľmi rád. Keď mi vyšla prvá kniha, myslel som, že každý rok bude jedna. Mýlil som sa. Nepochybne, materiál by som dal dokopy, ale ja nie som typ na vybavovanie grantov, ani byť žiadateľom o podporu pri vydaní. Zaplatím si sám, aj predám. Mám komu. Hádam v roku 2024 dám niečo vonku. Ak nie, svet nespadne, stále mám čo čítať.

Keď hovoríte o detských podujatiach, rozžiarili sa vám oči. Podujatia sú veľmi spontánne a deti to milujú. Málokto je vo vyššom veku taký hravý ako vy. Prečo je tomu tak?

Písal som už na začiatku, že sa celý život hrám, nehľadím, kto si čo myslí, teda možno aj preto mám k deťom taký trochu svojský, ale úprimný prístup. No…vlastne aj k dospelým. Ak ma niekto neprijme, čo sa stať môže, alebo ak tým idem niekomu na nervy, nuž čo, jeho problém. Som tu pre tých, ktorí o mňa stoja. Ja nemám problém vyjsť v strakatom kostýme vonku s bublifukom, robiť bubliny a sledovať okoloidúcich ako sa usmievajú. Bavím sa, ak volajú na mňa: „Janko Hraškóó ahóóój!“

Čo teda všetko môžu u vás deti zažiť?

Príbehy slávneho turčianskeho malikána, vševeda a veľkého osloboditeľa rozprávkovej krajiny Trantárie Janka Hraška, ale mám aj kostým medveďa a rozprávam príbehy maca Laca, alebo ako starý kráľ spomínam a rozprávam príbehy, ktoré mám načítané a mám ich rád.  Spolu s mojimi priateľmi tiež organizujeme literárnu súťaž „Janko Hraško ešte žije.“ Bolo mi ľúto, že táto komerčná doba akoby smerovala k tomu – zabudnúť na všetko pôvodné, domáce. Tak sme „oživili“ túto postavičku. Ale nemáme len súťaž, ale aj Hraškolu, čo je vlastne tvorivá dielňa. Ďalej Akadémiu hraškológie, kde naši absolventi, teda súťažiaci, už dostali tituly bakalárske, magisterské a dokonca sme udelili aj doktoráty. Musím trochu neskromne poznamenať, že už prebehlo 9 ročníkov a absolventov bolo už niečo vyše tritisíc. Vekovo od 3 do 78 rokov.

Vo vašom „doupěti“ sa nachádzajú fotografie známych hercov, literátov, spevákov? Kto z nich vás poctil návštevou, respektíve, kto vám zostal dlho v pamäti?

Je ich pekná kôpka: spisovatelia a básnici Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Ľubomír Feldek, Veronka Šikulová, Erik Ondrejička, Ľubo Dobrovoda, Hanka Lasicová, Peťka Nagyová-Džerengová, Jožo Banáš, Janko Litvák, Peter Juščák, Vlado Balla, Peter Holka, Paľo Garan, Gabika Grznárová, Dado Nagy, Juraj Šebesta, maliar a ilustrátor Mirko Cipár, herečka a diplomatka Magda Vášáryová spolu s Milanom Lasicom, moderátorka Alena Heribanová, aj Adela Banášová-Vinczeová, herci Ady Hajdu, Daniel Žulčák, Janka Oľhová, Alenka Pajtinková, Katka Brychtová, Barbora Palčíková, Tomi Grega, Fedor Gál… no, to nie sú ešte všetci…

Je o vás známe, že po vzore Mateja Hrebendu robíte každé leto púť podobne ako on voľakedy s vozíkom kníh. Čo vám to dáva a aké sú ohlasy ľudí?

Platilo to v minulosti, pretože áno, snažil som sa robiť každoročne túto púť. Roky ale človek nezastaví a fyzično už nemá tie dispozície.  Začínal som na Lipovci a končil na Rimavskej Píle, ale šiel som aj opačne, až z neďalekej Hačavy, kde Matej Hrebenda býval. Neskôr som už púť podelil na etapy po rôznych miestach Slovenska a spájal som to s besedami o Hrebendovi. Oblečený v ľanových gatiach a halene, aby som bol autentický, akurát športovými teniskami jednej nemenovanej značky som to trochu kazil. No dosť značne mi pomohli k tomu, aby túto záťaž moje nohy zvládli.  Tým, že pokračujem v tradícii Mateja Hrebendu, ktorý sa, napriek problémom so zrakom snažil šíriť osvetu, robím ho takpovediac „nesmrteľným.“ Ohlasy ľudí boli pozitívne. Podaktorí mi aj pomohli ťahať, vozík, za čo som im veľmi vďačný. Urobili to naše živeniarky, ale i pani Magda Vášáryová, ktorá Živene dve volebné obdobia predsedala.

Poďme teraz k Živene. Ako sa udialo, že muž sa dostal k predsedníctvu v ženskom spolku? Čo vlastne Živena robí pre ženy ?

V roku 2010 v lete som si do martinského Domu Živeny presťahoval antikvariát, ktorý som mal predtým vo veľmi malom priestore na rozmach. Hneď som sa aj stal členom Živeny. S tým som rozvíjal moje aktivity aj na túto stranu. Živena sa menila, modernizovala, nuž a na jar roku 2016, keď už bola predsedníčkou pani Magda Vášáryová, oslovila ma, či by som neprevzal vedenie Živeny v Martine. Najprv dočasne ako „krízový manažér,“ no a po pol roku ma zvolili za predsedu. Vtedy sa výrazne omladila a zrevitalizovala členská základňa. No a v súčasnosti mi končí druhé volebné obdobie, po ktorom chcem nechať priestor mladším. Čo robí Živena pre ženy? No, ja staviam otázku opačne. Čo robia ženy pre Živenu….Je to vecou orientácie miestnych odborov. My v Martine máme bylinkársku sekciu, Olejkárky z Turca s vlastnou bylinkovou záhradou. Veľmi aktívna je literárna sekcia, kde som ja tvorivým autorom, interpretom a organizátorom, pričom máme za sebou mnohé literárne akcie s osobnosťami, ale aj fíčre a pásma na počesť Hviezdoslava, Zory Jesenskej, Hany Gregorovej, Alece Masarykovej. Chodíme čítavať do Domovov sociálnych služieb, viaceré podujatia sme robili s mladými divadelníkmi s Detského divadelného súboru Kamarát, ktorý funguje pod našimi krídlami, ale venujeme sa aj udalostiam v roku cestou ľudových zvykov, ako sú fašiangy, svätojánska noc, vianočné posedenie. No a každoročne pri výročí založenia Živeny organizujeme Augustové slávnosti. K tomu je samozrejme kopa drobností, čo sa ani nedajú všetky vymenovať. Vítame každý dobrý nápad a máme ich v rezerve dosť, len sme limitovaní časom.

Vaša knižka Glosy má podtitulok – hovornice na slnečné i zamračené dni. Mne veľmi spríjemnila cesty vlakom. Povedzte nám niečo bližšie, kedy ste ich začali písať a pre koho?

Keď som bol recitovať moju poéziu v Banskej Bystrici, na podujatí Poetica Neosoliensis, bolo tam veľa ľudí, dokonca zo Slovenského rozhlasu. Páčil sa im môj prejav, nuž ma oslovila redaktorka Katka Kovačechová, či by som sa nedal na glosátorčenie. Bola to príjemná ponuka, s rozhlasom som mal skúsenosti ako redaktor spravodajstva, tak som povedal, že počkám, kým to bude aktuálne. Prešli štyri mesiace a ja som šiel na prvé nahrávky. Vtedajší riaditeľ rozhlasu v Banskej Bystrici mi vraví: „Jano, píš tak, aby si nenasrdil ľudí.“ Glosy sa totiž vysielali ráno pred pol siedmou. Nuž som si predstavoval, že sedím v nejakej rodine pri stole, alebo na peľasti postele…a podobne a rozprávam im moje humorné zamyslenia… Vyšlo to dokonale, napísal som a odvysielal 304 glos. Už to skončilo, ale dodnes mi ľudia hovoria, že im chýbajú.

Pre mnohých je téma pohrebov veľmi citlivou záležitosťou. Vy ale robíte na nich rečníka. Ako sa pripravujete na prejavy? Dá sa zvyknúť na smútok nešťastných pozostalých?

Na smútok sa nedá zvyknúť, ani to nechcem. Bez súcitu, empatie sa táto práca nedá robiť. Inak je to remeslo, teda dobre napísať, no a rovnako dobre interpretovať. Je to premiéra i derniéra, nič viac sa pre zosnulého a pozostalých nedá urobiť. Mám vysoko postavenú latku, ľudia si ma žiadajú. Začal som kráčať k ôsmej stovke obradov.

Čo znamená čítanie pre vás, ako by ste to definovali?

Keď som ako päťročný začal odklínať riadky s textom, či už v novinách, alebo knižkách, netušil som, že ma to posunie na dráhu autora, interpreta, moderátora, organizátora, rozprávkara… Naučil som sa dokonale papuľovať. Do mi dáva možnosť sa brániť slovom. Ostatné je v rozhovore.

Máte nejaké plány do budúcna? Čo by ste chceli odkázať čitateľom?

Premietam si sny, zapriahol som nádeje, nakladám plány do života…a všetko to nazývam hra, teda budem sa hrať tak, ako doteraz.

Podobné články

Video

Svetové dni tento týždeň

Chystá sa