Do knižnej edície Výtvarné umenie severného Slovenska pribudla v týchto dňoch nová výnimočná publikácia. Protagonistom knihy je Juraj Cajchan, významný slovenský karikaturista, ktorý žil a tvoril vo Švédsku. V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať, ako o ňom a jeho tvorbe zmýšľajú umeleckí kolegovia, priatelia, rodinní príslušníci. O tom, prečo a ako vznikla publikácia o Jurajovi Cajchanovi nám porozprával vydavateľ Jaroslav Horečný z Výtvarnej agentúry A1:
„Na tvorbu Juraja Cajchana, Slováka žijúceho vo Švédsku, ma upozornil jeho bratranec zo Žiliny. Poznal som sa s ním dávnejšie, v časoch, keď som pracoval na Žilinskej univerzite. Spolupracovník – bratranec sa volal rovnako – Juraj Cajchan. Tento „žilinský“ Cajchan vedel, že sa zaoberám vydavateľskými činnosťami a jedného dňa sa ohlásil a priniesol niekoľko kresieb, karikatúr, ktorých autorom bol „švédsky“ Cajchan. Požiadal ma o pomoc, či by sme z týchto kresieb nespravili kalendár. Potrebuje len niekoľko kusov pre jeho priateľov a známych. Už vtedy ma zaujali karikatúry, ktoré minimalistickou formou doslova niekoľkými čiarami, zobrazovali výstižné postavy a tváre v trápnych či nechcených situáciách, ktoré sa aj nám občas stávajú v dennom živote. Vznikol teda kalendár, malý formát A4. O rok sa to zopakovalo, len žilinský Cajchan priniesol iné ilustrácie. Zase vtipné, nakreslené bravúrne minimalistickou linkou. Začal som sa zaujímať o švédskeho Cajchana viac, prebrali sme jeho životný osud emigranta, porozprávali sme viac o jeho tvorbe, že sú aj fotografie, objekty, akvarely, krátke literárne texty. Vyžiadal som si mailovú adresu a vymenil som si niekoľko mailov s týmto zaujímavým človekom. Všetko prebiehalo pomaly, lebo obaja bratranci ochoreli a listy či návštevy boli stále menej časté. Čím viac som sa však zoznamoval s tvorbou Juraja Cajchana, tým viac dozrievalo vo mne rozhodnutie, že tvorba emigranta Juraja Cajchana si zaslúži pozornosť a zmienku v slovenskom kultúrnom prostredí. Tak vznikol zámer vydať knihu o tvorbe tohto skvelého výtvarníka, rovného, skromného a vtipného človeka a zaradiť ju do edície Výtvarné umenie severného Slovenska.
Život priniesol, že obaja Jurajovia odišli jeden za druhým z tohto sveta a práca na knihe bola len v začiatkoch. V komunikácii som pokračoval s dcérou Luciou Cajchanovou, ktorá žije vo Švédsku a zdedila autorské práva na otcovo dielo. Prišlo asi dvojročné obdobie veľmi príjemnej a korektnej spolupráce. Lucia zodpovedne spravovala otcovo dielo a poskytla súhlas na použitie reprodukcií v knižnej publikácii. Pomáhal aj slovenský zastupiteľský úrad, ktorý doručoval cez svoju linku balíky na obe strany. Keď som po všetkých vydavateľských úkonoch držal hotovú knihu v rukách, mal som taký zvláštny, trochu „posvätný“ pocit. Vôbec to nemuselo byť, ale som rád, že kniha vznikla a môžeme s kresbami autora stráviť chvíľky jeho smutno-veselého „potmehútskeho“ humoru.“
Jaroslav Horečný, vydavateľ
Ojedinelá Cajchanova karikatúra
„Cajchanova humoristická karikatúra je skutočne ojedinelá v tom, že kombinuje optimistický humor s dávkou poetického náboja. Jeho príbehy a situácie často odrážajú životné múdrosti a filozofiu, avšak vždy s jemným až hravým prístupom podporeným kresbou. Jeho schopnosť pohybovať sa voľne až slobodne v rôznych situáciách a prostrediach mu umožňuje dotknúť sa rôznych tém a právd o ľudskej povahe, ľudských vlastnostiach a stavoch. V Cajchanových karikatúrach môžeme vidieť, ako sa každodenné situácie prelínajú s absurdnými až fantastickými prvkami, vytvárajúc zábavné, no zároveň hlboko vnímané kultivované kresby.
Jeho práce nabádajú diváka k zamysleniu sa nad sebou a svojím okolím, často v logicko-nelogických situáciách. Jeho schopnosť prenášať emócie a myšlienky pomocou kreslených postavičiek a jednoduchých situácií je profesionálna, príjemná a chce sa nám listovať do nekonečna, skrátka neunavujú, ale bavia. Jeho karikatúry nám často ponúkajú inšpiráciu aj vtedy, keď si uvedomujeme, že sme sa zasmiali niečomu, čo obsahuje hlbší význam alebo posolstvo. Môžeme teda povedať, že Cajchanova karikatúra, humorné scény, často kolorované, jednolinkové, nie sú len o „humorálnom“ momente, ale aj o hlbokom porozumení ľudskému životu a jeho neustále sa meniacim dynamikám. Je to umelec, ktorý nás dokáže oslovovať a baviť zároveň, čo ho robí jedným z najzaujímavejších tvorcov v oblasti výtvarného humoru a karikatúry.“
Milan Mazúr, výtvarný teoretik
Juraj Cajchan na Slovensku
„Juraja Cajchana som spoznal vďaka Paľkovi Vilikovskému. Keď sme Kornelom Földvárim pripravovali knihu o slovenských karikaturistoch, požiadali sme Paľka o kontakt na našinca žijúceho od roku 1968 vo Švédsku, jeho bývalého stredoškolského spolužiaka. Precízne kultivované kresby, ktoré sme potom od Juraja Cajchana dostali, nám takmer vyrazili dych.
Neskôr sa Juraj rozhodol navštíviť Slovensko, vtedy sme ho spoznali aj osobne. Stretol som sa ním v kaviarni na Jesenského ulici 7. 7. 2014. Nepamätám si, prečo na Jesenského, ani dátum by som si nepamätal, ale má ho fotka, ktorú vtedy Juraj urobil. Kornel bol v tom čase hospitalizovaný u Milosrdných, po dopití kávy sme ho chceli ísť navštíviť. Začal som Jurajovi, ako práve pricestovanému cudzincovi, vysvetľovať, ako sa tam dostaneme. Neveriaco na mňa pozeral a poznamenal, že veď práve tu za rohom chodil roky do školy. S Kornelom sa srdečne rozprávali, akoby sa poznali odjakživa. Pritom to bolo ich prvé a jediné stretnutie. Text Náš človek z Göteborgu, ktorý napísal o Jurajovi Cajchanovi, patrí k jeho posledným, vyšiel niekoľko dní predtým, než nás Kornel opustil. Jurajovi som navrhol na ďalší ročník výstavu a účasť na Kremnických gagoch v roku 2015. S radosťou prijal, a preto som mohol v auguste 2014 odpovedať na otázku, či poznám Juraja Cajchana a či by nemohol tiež vystavovať v Kremnici pozitívne, že už sme dohodnutí. Nebol to nikto menší ako Milan Sládek, prezident festivalu v roku 2014. Ak je dôležité odporúčanie, tak Juraja Cajchana mi naozaj odporúčali Paľko Vilikovský a Milan Sládek.
Jurajova účasť na Kremnických gagoch bola bohatá na množstvo osobných stretnutí. Najzaujímavejšie bolo stretnutie s Fedorom Vicom a Rasťom Visokaiom. Svoju tvorbu poznali polstoročie, ale až v Kremnici sa osobne videli prvýkrát a naposledy. Potom sme si s Jurajom pravidelne písali a niekedy aj telefonovali. Nielen o karikatúrach, o Saulovi Steinbergovi, našom spoločnom pápežovi karikatúry (titul pápež mu udelil Kornel Földvári). Rozprával mi tiež, ako chodí hrávať do Francúzska petang, ako cez internet sleduje bocianov na Slovensku. Niekoľkokrát mi zavolal neskoro večer s tým, že ráno má byť hospitalizovaný. Vždy sme dohodli, že hneď po prepustení z nemocnice zavolá. Zakaždým zavolal po krátkom čase, ale teraz čakám už dosť dlho.“
Fero Jablonovský
Náš človek z Göteborgu
„Vyštudovaný záhradný architekt Juraj Cajchan je svojrázny filozof, neportrétuje
negatívne typy, ako si bežný divák zvyčajne predstavuje karikatúru. Jeden z talentov, ktoré nám odplavili kalné vody okupácie v roku 1968, je aj vyštudovaný záhradný architekt Juraj Cajchan (1941). V švédskom Göteborgu sa spočiatku živil projektovaním a úpravou parkov i záhrad. Prívetivá atmosféra severskej idyly v ňom však čoskoro prebudila celkom neinžinierske sklony. Začal do novín kresliť obľúbené karikatúry, úspešne fotografovať, maľovať a uverejňovať duchaplné fejtóny. Dúfajme, že si ich raz prečítame aj v slovenčine. Už na prvý pohľad vidno, že pevná, priam definitívna linka jeho kresieb sa rodila nie kdesi pri pohrávaní sa s márnotratne šrafovanými miniatúrami či v húštinách poprepletaných tvarov, ale na projektoch a plánoch. Čímsi pripomína vedecký pokus. Kresbu nepreťažujú dekoratívne kulisy či pozornosť rozptyľujúce detaily.
Čistá čiara smeruje vyslovene „k veci“, zaznamenáva len to najnevyhnutnejšie. Celý priestor je k dispozícii prvkom konfliktu, v ich spojení zaiskrí pointa. Cajchan je svojrázny filozof. Ak pôvodné povolanie prehĺbilo jeho vnímanie prírody, rovnako pristupuje k ľuďom. Neportrétuje negatívne typy, ako si bežný divák zvyčajne predstavuje karikatúru. Vhodnejšie by bolo hovoriť o výtvarnom humore. Autor je vášnivý kronikár či priamo praktický realizátor poetiky prešľapov. Netlmočí epický príbeh, loví skôr momentky trápneho pocitu. Občas rovno nočné mory a zlé sny. Ak sa pozorovateľovi zdajú neodolateľne vtipné, postihnutého zalievajú studeným potom. Najviac nás obeť vyhrotenej situácie pobaví, keď sa pokúša z nepríjemnej situácie vymotať. Nie zo zlomyseľnosti, gogoľovsky sa smejeme nad vlastnou bezmocnosťou. Ideálom nášho kresliara v Göteborgu nie je ohlušujúca explózia komiky, skôr tichý úsmev človeka, ktorý aj sám kadečo prežil. Nielen v zlých snoch. Viď Cartoon gallery sweden.“
Kornel Földvári, spisovateľ
Rozhovor s Jurajom Cajchanom
Poznáte nejakú (máte nejakú vlastnú) definíciu humoru?
Pre mňa je humor to, čo ma rozosmeje. Na vulgárnom humore si však až tak nepochutnám. Ten milerád prenechám iným. Mám radšej subtílnejší, náznakový humor, kde to chvíľu trvá než vám to zasvieti.
Stala sa vám niekedy humorná (veselá) príhoda, ktorá by mohla pobaviť aj našich čitateľov?
Začiatkom šesťdesiatych rokov som bol na vojenskom cvičení. Spávali sme vo veľkom stane a ranná rozcvička bývala o 7.00 h. Jedno ráno lialo ako z krhly a nikomu sa do toho cvičenia nechcelo. Keďže som rád imitoval majora Prcúcha, ktorý to zvykol kontrolovať, tak som jeho hlasom spustil kopu nadávok, prečo sa tu vyvaľujeme ako dajaké kurvy, keď máme byť vonku a cvičiť. Samozrejme, že ma nikto v našom stane nebral vážne a naďalej si pochrapkávali. Lenže počuli to aj vo vedľajšom a tam to zabralo. Naplno. Všetci do jedného vybehli von do dažďa a hádzali sa do blata ako by im išlo o život. Po hodnej chvíli, keď im konečne došlo, že to nebol Prcúch, ale ja, mal som čo robiť, aby som unikol
ich pomste. Posledný večer to ktosi porozprával Prcúchovi, ktorý sa tomu tak rehotal, že sme sa obávali, či mu to neublíži na zdraví. Ale prežil to. A ja tiež.
Ktorá oblasť spoločenského života je podľa vás najväčším inšpirátorom humoru?
Politika a byrokracia vždy boli a budú inšpirátormi nielen hnevu a pobúrenia občanov, ale aj humoru. Veď keď už nevládzeme viac nadávať a trieskanie päsťou do stola nám iba spôsobuje bolesť, tak vtedy nám už zostáva len smiech. Trebárs aj cez slzy.
Ak máte – mohli by ste nám prezradiť rebríček: a) najveselších politikov b) najsmiešnejších politikov?
Nemyslím si, že by veselý politik mal vo Švédsku šancu. Ľudia, na ktorých politici myslia iba raz za štyri roky, keď sú voľby, z nejakého divného dôvodu považujú politikov bez humoru za serióznych, aj keď výsledky ich politiky, týchto často iba zosmiešňujú.
Máte obľúbenú anekdotu?
Súťaž o najlepšieho drevorubača vyhral muž zo Sahary. Hneď prvá otázka novinárov zaťala do živého: Ale, veď vy tam predsa nemáte žiadne stromy… – Ale mali sme,
odpovedal muž.
Stali ste sa niekedy objektom žartovania? Ako to na vás pôsobilo?
V šesťdesiatom ôsmom som si v prvej chvíli okupácie (nebol som ešte poriadne zobudený) myslel, že ide o žart. Taký kanadský. Bol to však ruský, presnejšie povedané – sovietsky, lebo proti Rusom, ako takým, nemám nič. Teda tu nešlo vonkoncom o nejaký žart. Skôr naopak. Bolo mi (a ešte stále je) z toho nanič. A nielen mne.
Je pre vás humor nevyhnutnou súčasťou života, alebo sa bez humoru pokojne zaobídete?
A prečo len súčasťou života? Až ma to naposledy vystrie, tak by som bol rád, keby som mal na tvári aspoň náznak úsmevu. Aby to prípadní pozostalí nebrali až tak vážne.
Chcete sa sám seba na niečo opýtať? Ak áno, dajte si na svoju otázku aj odpoveď.
Často si kladiem rôzne otázky, ale doteraz som si len na zopár z nich vedel ako tak odpovedať. Poslednou otázkou, ktorá ešte dodnes čaká na odpoveď, je táto: – Prečo sa vlastne toľko pýtam? (časopis Bumerang č. 7)
Do Žiliny s pozdravom zo severného pobrežia
„Keď ste na raňajky doma u otca odklopili vrchnák maselničky, zistili ste, že jej obsah je vyzdobený rôznymi vzormi. Bol to jedinečný skulpturálny povrch, pretože už na konci raňajok sám umelec jemne príborom vymodeloval do zmäknutého masla ďalšie vzory. Vrchnák sa znovu nasadil a po celonočnom tuhnutí v chladničke sa mohol na masle pri ďalších raňajkách odkryť nový vzor. Človek môže byť kreatívny každý deň, príležitosti sa dajú nájsť aj v každodenných predmetoch, ako je maslo na toasty.
V ornamentálnych vzoroch som rozpoznávala otcovo slovenské dedičstvo, vzory jeho matky vyšívané krížikom alebo folklórne organické línie. V rodine sa zrejme nikto predtým nevenoval umeniu profesionálne, ale viacerí sa zaujímali o umenie a remeslá. Juraj Cajchan posunul svoje záujmy o krok ďalej a v polovici 60. rokov vyštudoval architektúru. Zakrátko, po augustovej invázii v roku 1968, odišiel so svojou mladou rodinou z Československa na švédske západné pobrežie. Juraj si našiel v Göteborgu zamestnanie ako krajinný architekt, navrhoval parky a verejné priestranstvá, ale čoskoro začal kresliť firemné vianočné pohľadnice a venovať sa grafike ako takej. Povzbudzovali ho, aby posielal svoje kresby, karikatúry bez slov, do miestnych novín, ktoré ich začali pravidelne uverejňovať. Zdanlivo jednoduché, ale precízne nakreslené kresby plešatých mužov, pre ktorých je charakteristické, že sa snažia orientovať v často dvojznačných alebo absurdných situáciách.
Keď na začiatku 80. rokov Juraj prešiel do jedného z najväčších švédskych denníkov Göteborgsposten, opustil architektonickú firmu a zvyšok svojej pracovnej kariéry pôsobil ako umelec na voľnej nohe. Od tohto obdobia a nasledujúcich viac ako tridsiatich rokov publikoval Juraj Cajchan nespočetné množstvo karikatúr a ilustrácií. Vedome sa obmedzoval len na dve farby, čiernu tlač na bielom papieri a variabilitu bodov a čiar, hustoty a mierky. Jeho grafický štýl bol oceňovaný a noviny používali mnoho rokov aj jeho nálepky, ktoré nakreslil pre kultúrne stránky, stĺpčeky a črty. Svoju prácu rozšíril aj na ilustrácie literatúry faktu, kde obrázky s jeho jemným humorom dopĺňali texty autorov. Počas týchto rokov, pracoval vo svojom ateliéri aj s inými materiálmi a bol vášnivým fotografom.
Zúčastňoval sa na výstavách a na miestnom kultúrnom živote, ktorého malou, ale populárnou súčasťou je dodnes jeho nástenná maľba v legendárnej umeleckej krčme Gyllene Prag. Od svojej mladosti pracoval s drevom a mnohí z nás z rodiny a spomedzi priateľov používame soľničky, ktoré nám daroval. Sú zdobené vzormi, ktoré Juraj vyrábal počas letných večerov, keď odpočíval na verande svojej chaty pri lese južne od Göteborgu.
Oko pre vzory a ich odchýlky možno vidieť aj v jeho kresbách, v situáciách, keď sa jednotlivec vzťahuje takým či onakým spôsobom k hmote alebo opakovaniam. Kreslil takmer existenciálne variácie na tému jednotlivec verzus kolektív, pričom nikdy nepoukazoval na žiadnu danú alebo jednoduchú interpretáciu. Jeden švédsky kolega v nekrológu poznamenal, že táto téma možno súvisela s jeho osobným zázemím v bývalom Československu. Pretože vizuály sú medzinárodným jazykom, ich domovom nebolo iba Švédsko, ale prostredníctvom výstav a festivalov prekročil aj hranice iných krajín.
Juraj si plnil sny o cestovaní, ktoré mal od mladosti a často jazdil do Francúzska alebo Španielska, ale v neskorších rokoch aj do rôznych kútov Slovenska. Okrem opätovného stretnutia s príbuznými a starými priateľmi získal nových medzi svojimi kolegami. Aj keď bol ešte v dobrom zdravotnom stave, prestal vidieť na jedno oko a preto musel obmedziť čas, ktorý by inak strávil pri svojej práci. Každoročne pokračoval vo vydávaní almanachu, kde jeho obrázky v posledných rokoch naberali na farebnosti a zjemňovali sa kontrasty s jasnými svetelnými nuansami. To, že sa jeho almanach šíril po Slovensku, mu prinášalo veľkú radosť. Práve s touto spomienkou som sa snažila čo najlepšie pomôcť pánovi Horečnému pri publikácii a nádejou, že naša radosť bude obojstranná.“
Lucia Cajchanová, dcéra zosnulého Juraja Cajchana z Göteborgu (preklad z angličtiny Igor Otčenáš). Pani Cajchanová žije v Štokholme, kde pracuje ako dramaturgička a dramatička.
