Rapkanie či klepotanie patria medzi obľúbené veľkonočné zvyky už odpradávna.
Používanie malých rapkáčov do ruky, ako aj veľkých nástrojov vozených na traktoroch
malo nahradiť zvony, ktoré naposledy zazneli pri omši na Zelený štvrtok. V tento deň sa pri liturgii zaviažu zvony a hovorí sa, že „odletia do Ríma“ pre požehnanie od pápeža. Na Bielu sobotu, keď sa pri liturgii zaspieva Hallelujah, sa rozviažu. Toto krátke obdobie je o klepkaní a rapkaní a následne idú rapkáče na rok „oddychovať“.
V minulosti s rapkáčmi a klapačkami chodili po dedine hlavne školopovinní chlapci,
pričom prvýkrát rapkali v škole na Zelený štvrtok a poslednýkrát na Bielu sobotu
ráno. Zároveň sa pri každom kríži aj pomodlili. V podvečer na Veľký piatok obchádzali všetky domy a vykoledovali si drobné sladkosti alebo vajíčka.
S pomocou rapkáčov sa tiež zvolávali veriaci k bohoslužbám a ich zvuk mal z
domu údajne vyhnať všetko zlo. Práve preto s nimi ľudia chodili od domu k domu bez
prerušenia. Zároveň sa tak namiesto kostolných zvonov ohlasovala omša klepkaním ráno, napoludnie, ale aj večer.
Tradíciu rapkáčov vo Varíne obnovila Mirka Androvičová s varínskymi deťmi, ktorá získala originály starých rapkáčov od rodiny Kapasnej a Zimenovej.
Aj ďalší obyvatelia obce sa pričinili o udržanie tradícií. V roku 2009 vyrobila kópiu rapkáča Zuzana Akantisová a ďalšie nové vyrobil jej manžel Július Androvič spolu s jej otcom Igorom Cvachom – členom MO Matice Slovenskej. No najvzácnejší rapkáč je od rodiny Zimenovej, ktorý bol vyrobený z jedného kusa dreva. Jeho výrobca nie je známy.
