Turistická informačná kancelária mesta Žilina pravidelne organizuje cyklus komentovaných prehliadok Stredy s históriou so sprievodcom Michalom Chudíkom. V našej redakcii sme absolvovali jednu z nich – Priemyselná Žilina.
Ako prvú v poradí sme navštívili budovu ciachovne a bývalej parnej elektrárne na Štefánikovej ulici. História parnej elektrárne v Žiline je úzko spätá s priemyselnou revolúciou mesta. Kým okolité mestá ako Kremnica či Banská Bystrica využívali od začiatku prietokové elektrárne, v Žiline bola kvôli vtedy menej preskúmanému toku Rajčanky vybudovaná parná elektráreň vyrábajúca jednosmerný prúd.
Myšlienka založenia elektrárne vznikla okolo roku 1906 na mestskom pozemku. Vybudovala ju a prevádzkovala budapeštianska spoločnosť. Neslúžila len priemyslu, ale primárne na výrobu elektriny pre mesto a verejné osvetlenie, čo bolo v tom čase v rozrastajúcej sa Žiline považované za „zázrak“.
Spoločnosť v roku 1918 prevzalo mesto a neskôr tu vznikli Spojené elektrárne severozápadného Slovenska (predchodca SSE). Výroba elektriny v týchto priestoroch prebiehala do roku 1926. Po ukončení prevádzky parných turbín prevzala úlohu zásobovania mesta novovybudovaná prietoková elektráreň na Rajčanke.
V závislosti od potrieb elektrární sa využitie budovy zmenilo a tá sa stala známou ako ciachovňa, pretože sa v nej ciachovali (kalibrovali) elektromery. Svojho času tu sídlil aj dispečing pre celú oblasť.
Objekt ciachovne je dnes jedinou národnou kultúrnou pamiatkou tohto typu v Žiline, predstavujúcou dôležitú technickú stavbu súvisiacu s históriou elektrifikácie. Hoci sa v priebehu desaťročí vnútorné priestory zmenili a pôvodné stroje sa nezachovali, areál prechádza obnovou. Administratívna budova aj samotná ciachovňa by po rekonštrukcii mali slúžiť na kultúrne účely. Parná elektráreň bola v čase svojej najväčšej slávy považovaná za „elektrické srdce Žiliny“ a stála pri zrode moderného vzhľadu mesta.
Výstavba železnice bola pre Žilinu hlavným spúšťačom jej premeny z malého, zaostalého mestečka na významné priemyselné centrum, čo priamo viedlo k masívnemu nárastu počtu obyvateľov.
Kľúčovou postavou rozvoja bol Gabriel Baroš, šľachtic a minister obchodu pochádzajúci z regiónu. Ako osvietený štátnik a lokálpatriot presadil výstavbu železníc a podporoval zakladanie podnikov, vrátane Sloveny. Jeho meno niesol aj Remeselnícky dom v Žiline (pôvodne priemyselný dom Gabriela Baroša), ktorý slúžil na organizovanie a podporu živnostníkov.
Vďaka tomuto masívnemu rozvoju sa počet obyvateľov Žiliny zvýšil z približne 2 400 v polovici 19. storočia na 10 000 obyvateľov v roku 1911. V roku 1828 bola Žilina menšia ako okolité mestečká Bytča, Varín či Rajec.
Naša cesta ďalej pokračovala k budove Sloveny. Slovena bola založená v roku 1891 Karlom Löwom, a bola najväčším závodom svojho druhu v Uhorsku. Vyrábala súkno na uniformy, prikrývky a koberce, pričom už v začiatkoch zamestnávala až 800 zamestnancov a nie všetci boli pôvodní Žilinčania.
Podarilo sa nám nahliadnuť aj do unikátnych vnútorných priestorov Sloveny, kde doslova zastal čas.
Oproti Slovene sa nachádza vila jej majiteľa v zachovalom stave.
Továreň na zápalky – Samuel Wittenberg a syn. Táto úspešná fabrika vznikla v priestoroch bývalej továrne na výrobu cukríkov a čokolády. V 30. rokoch 20. storočia produkovala ročne až 13 miliónov škatuliek zápaliek, ktoré vyvážala aj do zahraničia, napríklad do Švédska.
Taktiež v blízkosti zápalkárne boli postavené vily jej majiteľov, napríklad funkcionalistická vila postavená podľa projektu architekta Friedricha Weinwurma.
Na záver prehliadky sme sa dozvedeli aj o ďalších odvetviach priemyslu – napríklad drevospracujúcom. V tejto oblasti bola v minulosti známa výroba rakiev a neskôr tu pod hlavičkou Drevoindustrie vyrábali aj lyže. Spracovanie dreva v Žiline malo silnú tradíciu hlavne vďaka dostupnosti suroviny v regióne.
