Peter Štanský, renomovaný historik a archivár, sa v januári tohto roka dožil okrúhleho jubilea – osemdesiatich rokov. Máme tú česť, že si našiel čas a poskytol nám rozhovor o svojej kariére v archíve v Žiline, reštitučných nárokoch, histórii mesta a taktiež o svojich rozsiahlych publikáciách.
Kde ste sa narodili a akým spôsobom vás formovalo detstvo? Mali ste vzťah k dejepisu a histórii už na základnej škole?
Mojim rodiskom je síce Bratislava, ale rodičia pochádzali z Pezinku. Na základnej škole som mal veľmi rád slovenčinu – literatúru, dejepis a vlastivedu. Tie posledné dva predmety mi boli tak srdcu blízke, že už od 10 rokov som čítal všetku, vtedy dostupnú literatúru. Žiaľ, tých kníh nebolo veľa a tak som čítal najmä knihy od Vojtecha Zamarovského. No a veľmi ma ovplyvnil môj učiteľ dejepisu Miloš Štilla zo základnej školy v Sučanoch, kam sme sa neskôr presťahovali.
Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ste vyštudovali archívnictvo. Čo vás k tomu priviedlo?
Keďže som nemal vzťah k technickým predmetom, ale skôr k humanitným, moje smerovanie bolo jasné. Pôvodne som chcel študovať na FFUK učiteľský odbor dejepis a slovenčinu, ale nedostal som sa tam pre veľký počet uchádzačov. Na prijímacom pohovore mi profesorka histórie ponúkla štúdium archívnictva a histórie, kde bolo dostatok voľných miest. Toto štúdium som v rokoch 1962-1967 zdarne absolvoval. S odstupom času to vnímam tak, že som mal vtedy šťastie, pretože nasledujúce roky bol veľký záujem aj o tento môj odbor.
Od roku 1969 ste pôsobili v Štátnom archíve v Žiline ako riaditeľ. Kde ste pracovali predtým?
V roku 1967 som skončil odbor archívnictvo a histórie na FFUK v Bratislave. Hneď potom som sa zamestnal v Slovenskom národnom múzeu v Martine, kde som pracoval dva mesiace pred nástupom na vojenskú službu. No a po jej absolvovaní v roku 1968 som tam pôsobil ako historik, archivár. Zhodou okolností som raz služobne navštívil aj Štátny okresný archív v Žiline, v Budatíne, kde bolo voľné miesto riaditeľa, pretože môj spolužiak z vysokej školy práve z toho miesta odišiel. Moja budúca kolegyňa mi pri tej príležitosti spomenula, že by potrebovali obsadiť toto miesto človekom s vysokou školou a najlepšie aj s odborom archívnictva. A keďže som to spĺňal, tak som už 1. novembra 1969 nastúpil na túto pozíciu ako iba 24-ročný. Na tejto pozícii som strávil dlhé roky, až do skončenia kariéry v roku 2015. Najprv teda v Budatíne v prístavbe kaplnky, následne v budove dnešného mestského úradu a od roku 2003 na Framborskej ulici.
Čiže ste na tejto pozícii strávili krásnych a obdivuhodných 45 rokov. Čo všetko ste počas týchto rokov profesne zažili? Pracovali ste počas rôznych spoločenských režimov, zažili ste menšie či väčšie zmeny…
Veľká zmena nastala po roku 1990, kedy sa reštituenti začali hlásiť o svoje majetky. Bolo to obdobie, kedy sa u nás, takpovediac nezavreli dvere. Toto obdobie výrazne poznačilo našu prácu de facto v celom bývalom Československu, pretože to, čo sme museli vykonávať, nebola vyslovene len historická práca, ale skôr právno-historická. Bolo potrebné preskúmať aj zákony, na základe ktorých sme mali, ale aj mohli, vydávať nejaké dokumenty k reštitučným nárokom rôznych obyvateľov. A neboli len z Československa, ale aj zo zahraničia. Tých žiadostí bolo obrovské množstvo.
Archív patril medzi prvú inštitúciu, v ktorej sa posudzovali tieto žiadosti?
My sme boli prví, pretože sme mali dokumenty, ktoré v mnohých prípadoch zobrazovali a dokumentovali fakty, akým spôsobom sa odobrali majetky reštituentom, respektíve ich predkom alebo rôznym organizáciám a cirkvám. Spomeniem aj napríklad urbárnikov, to bola samostatná kapitola. V 50. rokoch im tieto majetky – lesy, pasienky a podobne, nezobrali úplne, ale nemohli na nich hospodáriť. Takže v tomto prípade to nebolo klasické vyvlastnenie, pretože štát im majetok nezobral, ale rozpustil ich organizácie. A po roku 1990 sa k tomu všetkému hľadali patričné dokumenty.
Urbári, v tomto prípade, fungovali na katastri stále ako vlastníci nehnuteľného majetku?
Oni boli naďalej majitelia, vlastníci nehnuteľností, ale tieto boli v správe československých lesov, respektíve slovenských lesov, ktoré obhospodarovali urbársky majetok, pasienky, lesy a podobne. No a ostatným vlastníkom zobrali a zoštátnili domy, ich vlastníkom sa stalo mesto alebo socialistická, prípadne iná organizácia alebo štát v správe tejto organizácie. Toto vyhľadávanie bolo veľmi náročné, pretože tie materiály boli predovšetkým z 50. rokov minulého storočia.
Vo väčšine prípadov boli žiadosti oprávnené, ale stali sa aj také prípady, že sme pri hľadaní natrafili na to, že vlastník nehnuteľnosť už predal a zároveň si nárokoval reštitúciu. Nejaké prípady preto skončili aj na súdoch a niektoré sa súdne ťahajú až dodnes. Naša práca bola z právneho hľadiska veľmi náročná a museli sme si dávať pozor, aby sme neurobili chybu.
V tých 90. rokoch minulého storočia boli všetky dokumenty len v papierovej podobe?
V 90. rokoch ešte neexistovala digitalizácia, ako je v súčasnosti. Napadol mi teraz jeden príklad na ilustráciu. Niekedy sa ten istý dokument žiadal na súdne konanie aj 10-krát po sebe, hoci ho už mali k dispozícii. Bolo to náročné. Našťastie, ja som mal veľmi dobrých kolegov, ktorí materiál zakladali veľmi poctivo a takisto poctivo aj vydávali dokumenty. A pri tých státisícoch strán to bolo naozaj dôležité.
Vaša práca bola veľmi náročná, ale už počas pracovnej kariéry ste začali s publikovaním…
Snažil som sa písať v rámci možností čo najviac, napísal som knihy z histórie, najmä z histórie Žiliny a okolitých obcí. Prispieval som do rôznych časopisov a novín, napríklad aj do Žilinského večerníka. Publikovať som začal v už 70. rokoch minulého storočia. V tej dobe vyšla štúdia o Žiline, o období od roku 1526 do 20. storočia. No aj predtým som ešte uverejnil niekoľko štúdií. Jednu počas mojej práce v Slovenskom národnom múzeu v Martine a ďalšie o mýtnych pomeroch Turca, historičke Márii Jeršovej a iné. No a po roku 1990 sa akoby roztrhlo vrece s požiadavkami od obcí, rôznych organizácií a podobne. Ale ja som bol, samozrejme, rád. No a keď som v roku 2015 ako 70-ročný ukončil svoju pracovnú kariéru, tak som mal toho času venovať sa písaniu, štúdiu a podobným veciam oveľa viac.
Dadanova tlačiareň je známa aj mimo Žiliny. Čo ste o nej zistili v rámci výskumu?
Tlačiareň a jej história ma zaujala ešte začiatkom 80 rokov 20. storočia a urobil som kompletný archívny a historický výskum, kde sa mi podarilo zistiť, že tlačiareň bola na inom mieste, ako bolo v literatúre na základe článku Lombardiniho uvádzané. Urobil som zoznam všetkých majiteľov domu na Sládkovičovej ulici, kde tlačiareň bola od konca 17. storočia až do začiatku 18. storočia. Žiaľ, budova je už asanovaná.
Po revolúcii sa vám písalo lepšie, slobodnejšie?
No viete, do roku 1990 sa o niektorých udalostiach alebo osobách sa vôbec nedalo písať… Takže potom, od toho času, bola chvalabohu väčšia voľnosť faktografická aj myšlienková. Pre takých historikov, ako som bol v tom čase ja, nastali iné časy. Písali sme o všetkých možných udalostiach, osobnostiach, a postupne sme vydávali rôzne knihy. Mnohí historici už žiaľbohu medzi nami nie sú.
Ktorú väčšiu publikáciu vydanú po roku 1990 by ste vyzdvihli a odporučili čitateľom?
Keďže v nedávnej dobe zomrel jeden z historikov a taktiež môj spolupracovník Ľubomír Viliam Prikryl, spomenul by som veľkú knihu Mesto Žilina. Bola to naša prvá spoločná kniha, ktorú vydalo mesto Žilina v roku 1997, kde sa zhrnuli dovtedy známe poznatky o Žiline, o jej pripojených obciach, ale predovšetkým o Žiline ako takej, od najstarších čias až po 90. roky. Myslím, že je to najkomplexnejšia kniha o Žiline vôbec. Určite sú v iných knihách jednotlivé udalosti rozobrané podrobnejšie, ale táto kniha bola najväčším súhrnom všetkého možného. No a postupne samozrejme pribúdali aj ďalšie, ktoré som už buď sám alebo s inými spoluautormi nejakým spôsobom publikoval.
Pamätám si na takú milú príhodu. Jeden manželský pár – starší Žilinčania, mi gratulovali ku knihe a zároveň so šibalským úsmevom povedali: „Pán Štanský, vy ste nám ale narobili problémy. My sme sa do tej vašej knihy tak začítali, že sme ju kradli jeden druhému.“
Veľmi sa vydarila kniha Potulky starou Žilinou 1, ktorá mala aj pokračovanie Potulky starou Žilinou 2, obidve vydané v rokoch 2010 a 2012 vo vydavateľstve Artis Omnis.
Kedy ste začali publikovať v novinách?
Patrik Groma, ktorý publikoval rôznu literatúru, ma v roku 2012 oslovil na spoluprácu. Ja som už vtedy pracoval s Milanom Novákom, ktorý v tom čase končil svoje pôsobenie na Žilinskej univerzite. Milan Novák bol veľmi technicky zdatný, mal rád faktografiu a vo veľa veciach bol našim motorom či ťahúňom. Slovo dalo slovo a v roku 2012 sme formou článkov začali každý týždeň prispievať do Žilinského večerníka. Písali sme o žilinských domoch, umelcoch, udalostiach, ale aj o veciach, ktoré predtým nikdy neboli publikované. Každý z nás troch do nich dal to svoje, v čom bol dobrý. Veľa Žilinčanov mi dalo pozitívnu spätnú väzbu na naše články. Jedna pani, ktorá má už 97 rokov, mi v tom čase s nadšením opisovala, ako si každý týždeň tieto články vystrihuje a odkladá. Samozrejme, takéto veci človeka zahrejú na srdci a som nesmierne rád, že po nás niečo zostane.
Ďalšia významná kniha je Žilina Solna – Sillein – Zsolna Genius loci, ako vznikala?
Keď sme písali články už dva roky, Patrik Groma navrhol, aby sme príspevky vydali knižne. Keďže sme ich písali týždeň čo týždeň, mali sme to vlastne už predpripravené. Kniha Žilina Genius Loci prišla na svet v roku 2013 vo vydavateľstve Publishing House. A doplnili sme aj latinský názov Solna, nemecký Sillein a maďarský Zsolna. Trochu sme to tam oproti vydaným článkom rozviedli a bol to istým spôsobom bedeker – putovanie po Žiline podľa ulíc a námestí.
Aké ďalšie publikácie nasledovali?
Následne nás oslovili lekárnici, tak sme s Milanom Novákom napísali knihu Lekárne a lekárnici v okrese Žilina do roku 1990, ktorá bola vydaná v roku 2014 vydavateľstvom Georg. Spolupracovali sme s lekárnikmi, ktorí boli starší od nás. A títo nám porozprávali o počiatkoch, ktoré si pamätali z 50. rokov. Zároveň sme získali úžasné dokumenty z Bytčianskeho archívu. Unikátom bol napríklad lekársky recept zo 17. storočia. Dcéra jedného žilinského lekárnika, ktorá žije vo Viedni, nám taktiež poskytla úžasné dokumenty z 18. storočia. A ďalšie dokumenty sa nám podarilo získať z rajeckej lekárne od polovice 19. storočia až do 50. rokov minulého storočia. Bola to radosť písať. Kniha bola krásne graficky spracovaná a dostali sme ocenenie Slovenského polygrafického priemyslu. Vďaka všetkým týmto faktorom sa stala knihou roka na Slovensku.
Podobnú knihu sme vydali v roku 2015 o elektrárňach, kde sa uplatnila odbornosť Milana Nováka, ktorý bol vyštudovaný energetik na Karlovej univerzite v Prahe. Milan Novák sa dobre vyznal v technických veciach, pochodil s fotografom po Slovene, Celulózke, kde boli ešte pôvodné stroje na výrobu elektrickej energie, pretože tieto závody mali v tej dobe vlastnú výrobu elektrickej energie. V čase, keď tieto závody vznikli, v Žiline ešte elektrická sieť nejestvovala. Mnoho informácií v tejto publikácií sme mali zásluhou tohto môjho spolupracovníka, ktorý bol takpovediac od fachu, keďže učil na Žilinskej univerzite, elektrotechnickej fakulte a v Slovenských elektrárňach aj pracoval. O to väčšou ranou pre mňa bolo, keď v roku 2015 zomrel.
Muselo to byť pre vás veľmi ťažké obdobie…
Ďalším spolupracovníkom bol fotograf Miro Pfliegel, ktorý už tiež zomrel. No a teraz mi zomrel ďalší spolupracovník Jozef Feiler. Toto všetko ma veľmi poznačilo a hlavne po smrti Milana Nováka som zvažoval, či pokračovať ďalej. Po čase som sa ale s tou stratou snažil vyrovnať a prevziať na seba povinnosti, od ktorých som bol pri ňom odbremenený. Musel som na sebe zapracovať aj po odbornej stránke a dobehnúť počítačové zručnosti.
Následne vznikli ďalšie knihy, a to Stratená Žilina 1,2,3. V názve je myšlienka, ktorá na nás vyskočila pri rozhovore. Milan Novák mi povedal: „Vieš čo, všetko ide rapídne preč z tej starej Žiliny, napíšme niečo o tej stratenej Žiline.“ On je teda autorom názvu Stratená Žilina. Tak sme napísali spolu s Patrikom Gromom jednotku. V čase, keď zomrel, som s ním mal niektoré kapitoly rozrobené a keď sme dokončili dvojku, bol uvedený Milan Novák ako spoluautor.
Kniha Stratená Žilina sa dočkala ďalších dvoch pokračovaní. Určite nebolo jednoduché získať materiály na tri knihy spätne v čase. Čo vám v tom najviac pomohlo?
Veľmi mi pomohli aj občania, ktorí chodili do archívu. Za pomoci kolegov som sa snažil im vždy vyjsť v ústrety a pomôcť pri hľadaní informácií. A odmenou alebo satisfakciou pre mňa bolo, že som si získal ich dôveru a oni, na oplátku, mi pomáhali dodávaním starých fotografií a ďalších materiálov. Častokrát mi Žilinčania poskytli rodinné fotografie, kde som mal možnosť dostať sa k záberu rôznych historických budov. Ja doma nemám ani jednu fotografiu, všetko som naskenoval a buď vrátil alebo to skončilo v štátnom archíve. A, samozrejme, uvádzam vždy v knihách autorov alebo držiteľov fotografií, nikdy nie seba, pretože je to neetické.
V mnohých prípadoch to boli bežní ľudia, ale boli tam aj dôležití činitelia Žiliny, lekári, primári, riaditelia inštitúcií a organizácií. Preto sme písali o nich, o ich živote, o tom, čo vytvorili v Žiline a tak ďalej. Často som chodil za zbieraním materiálu po domácnostiach alebo sme sa stretávali tu, na Mariánskom na námestí… No napríklad úžasne ma prekvapila jedna pani, ktorá mala otca obchodníka ešte z obdobia prvej Československej republiky. Pochádzal z východného Slovenska a pôsobil aj v Rakúsko-Uhorsku, teda aj v dnešnom Maďarsku a následne v Žiline. Po roku 1949 už nemohol podnikať, obchodníci boli proste perzekuovaní. A táto jeho dcéra mala úžasné albumy, ktoré mi poskytla. A ja som bol veľmi vďačný, že som ich mohol použiť. Veľmi mi pomáha napríklad aj facebooková stránka, kde mi Žilinčania poskytujú rôzne informácie. Napríklad, kto v budove býval, akými udalosťami prešla a niekedy aj nejaké perličky, ktoré osviežili samotné príbehy.
Niektoré informácie boli aj trochu škandalózne, v období prvej republiky nebola núdza aj o isté domy, určené len pre dospelých. A s nimi sa spájalo množstvo príhod, pričom niektoré z nich boli a niektoré naopak neboli vhodné na publikovanie. A s ich autormi to bolo takisto rôzne. Niektorí tie informácie mali záujem zverejniť a niektorí, naopak vôbec. A ja som to vždy rešpektoval a nikdy nezneužil.
Takže ste chceli okrem zdokumentovania histórie Žiliny dať budovám aj nejaký príbeh. A tie budovy vždy žili príbehom života ich obyvateľov…
Počas písania Stratenej Žiliny mi skrsla v hlave myšlienka, že by bolo dobré písať nielen o samotných domoch, ale aj o udalostiach a spomienkach s nimi spojenými. Takže do „stratených kníh“ som na základe súhlasu autorov zakomponoval ich spomienky. A tie boli v niektorých prípadoch tak krásne a s ľahkosťou napísané, že ich nebolo potrebné akýmkoľvek spôsobom korigovať. Vedeli vystihnúť či už charakteristiku tej doby, či samotnú atmosféru príslušného domu a verne opísať prežité udalosti. Podaktorí obyvatelia sa mi sami ponúkli a niektorých som musel trochu aj prehovárať. Ale rozhodne to stálo za to.
Kto z prispievateľov bol najvýraznejší, kto vám utkvel v pamäti?
Za všetkých prispievateľov som veľmi vďačný. Spomeniem napríklad Blanku Ulaherovú a Miriam Schmidtovú Tešovičovú, ktoré svojimi originálnymi spomienkami osviežili stránky našich kníh.
Veľmi výrazná a talentovaná Miriam Tešovičová sa narodila a vyrastala v Dome Sestier Matky Terezy. Keďže doma ešte nemali všetky vymoženosti dnešných kúpeľní, často chodila s mamou do kúpeľov Petrovského. V období jej detstva to bol komunálny podnik, pretože ona už nezažila pôvodné kúpele súkromného živnostníka Petrovského. Pre Žilinčanov však ostal zaužívaným názov – Petrovského kúpele. A veľmi jemným spôsobom opisovala spomienku z detstva, kedy ešte nechápajúc určité súvislosti, tajne pozorovala zákutia kúpeľov. Z jej pera sme dostali dva príspevky. Jeden o Dome Sestier Matky Terezy, o jej spomienkach na detské časy a mladosť a ďalší o kúpeľoch Petrovského.
Takisto aj Blanka Ulaherová napísala spomienky na krásne časy navštevovania detskej knižnice na Studničkách. Opisovala, ako ju toto obdobie inšpirovalo k ďalšiemu rozvoju.
Tieto a podobné ďalšie príspevky „poľudštili“ naše knihy a tým pádom neostali iba vo forme suchých výpisov faktov. Ja, ako človek, som veľmi faktografický a na fakty si veľmi potrpím, ale táto pridaná hodnota veľmi napomohla celkovému dojmu kníh o stratenej Žiline.
Narazili ste niekedy na problém, kvôli ktorému sa nejaká stať z knihy nedala skompletizovať?
Väčšinou sa všetko uskutočniť podarilo, ale občas sa stalo, že sa mi podarilo zohnať materiály na poslednú chvíľu.
V knihe Stratená Žilina 3 je kapitola o architektovi Alojzovi Jeschovi. Tento architekt vlastnil dom na Námestí požiarnikov, je to ten dom, ktorý je v súčasnej dobe zakrytý plachtami v nezrekonštruovanom stave. Mal som priateľa, Jozefa Krakovského, ktorý mal fotografie a dokonca kresby tohto architekta. Mne a Jožkovi Feilerovi poskytol obrazy a fotky architekta Jescha, o ňom sme nemali nič. Nikde o ňom nebola ani zmienka. Alojz Jesch mal nemecký pôvod a robil hlavne v období konca prvej Československej republiky a následne aj v období Slovenskej republiky. Tento krásny dom postavil v roku 1941. Jožkovi Krakovskému sme boli veľmi vďační za poskytnutý materiál a o to väčší bol šok, keď náhle potom zomrel. Myslím, že kniha v tom čase ešte nebola ani na svete. Tento dom sme aj fyzicky navštívili a pofotili. Keby sme to odkladali, možno by sme sa už k tomu ani nikdy nedostali. Neviem, kde všetky tieto veci skončili a ani po tom nebudem pátrať. Ale som šťastný, že sme sa k materiálom stihli dostať, pretože tento architekt-staviteľ bol významnou osobnosťou. Staval napríklad futbalový štadión a obchodíky pri starej fare. Architekt Jesch patril medzi najväčších staviteľov konca prvej republiky a bola by to veľká škoda, keby sme sa o ňom nikde nezmienili. Niekedy to všetko nie je len o vynaloženom úsilí a kontaktoch, ale je potrebná aspoň malá dávka šťastia. A myslím, že pani šťastena pri nás vtedy stála.
Na aký účel sa v tej dobe výnimočná budova postavila?
Alojz Jesch pri stavbe tejto budovy spolupracoval s Alfrédom Schubrigom. Objekt mal slúžiť ako sídlo firmy, čiže tam boli hlavne kancelárske priestory, ale nad nimi boli aj byty. Zaujímavosťou bolo, že objekt sa postavil za neuveriteľné 3 mesiace s tými poznatkami a technológiami, ktoré boli v tej dobe dostupné. Vtedajší hlad po práci bol enormný. Ľudia pracovali za minimálny peniaz a často pracovali toľkí, že si navzájom až zavadzali. Nebolo výnimkou, že na jednej stavbe bolo až 50 robotníkov. V jednej z publikácií máme fotografiu farského kostola s dreveným lešením postaveným pri oprave fasády. V dnešnej dobe je niečo také ťažko predstaviteľné.
Aké faktory ešte vplývali na odvedenú prácu okrem množstva pracovníkov?
Ako som už spomínal, ľudia v období prvej Československej republiky brali vtedy akúkoľvek prácu, len aby nejakým spôsobom prežili. A vedeli, že keď robiť nebudú, šmahom ruky môžu byť nahradení ďalšími desiatimi. Vtedajšie mzdy boli mizivé, ale aj koruna na hodinu im za to stála. Podaktorí robili odbornejšiu prácu a iní podradnejšiu, napríklad šichníci (pomocní robotníci). A maltu miešali niekedy aj ženy. No a ďalším faktorom bol fakt, že až do 50. rokov minulého storočia stavali iba súkromné firmy. Štátne podniky ešte neexistovali.
Mám nejaké fotky z takýchto stavieb. Napríklad z Grossmannovského domu na Bottovej ulici. Je to pekný funkcionalistický dom, najkrajší na tej ulici. No a na tom lešení stojí asi aj 30 ľudí. Čiže pracovať sa naozaj muselo. Nehovorím, že dnes sa nemusí, aj za komunizmu sa postavili veľké stavby – mosty, priehrady a podobne. A stavali napríklad Pozemné stavby, ktoré vznikli zoštátnením súkromnej firmy. Do štátnej firmy prešlo všetko, aj ľudia. Všetci inžinieri či robotníci. Prehodila sa firemná tabuľa a bolo. Oni stavať vedeli, len časom sa všeličo, aj pod vplyvom vtedajšieho režimu, zhumpľovalo.
Okrem žilinských budov ste zmapovali aj parky. Nádherná kniha o žilinských parkoch je na trhu ojedinelá. Ako ste postupovali pri jej písaní?
Áno, dostal som nápad zdokumentovať žilinské parky, pretože sa tomu nikto predtým nevenoval. Niektoré parky mali pomenovanie a iné, naopak, nemali názov vôbec. Napríklad na Štefánikovom námestí je park, ktorý má vzácne stromy a bolo potrebné to zdokumentovať. Pri tejto knihe som spolupracoval s Jožkom Feilerom aj s Marekom Sobolom, odborníkom v biológii. Pomohol nám s históriou stromov, latinskými výrazmi a podobne. Zdokumentovali sme spolu aj starý park pri Vile Nečas. Niektoré archívne dokumenty som získal z Budapeštianskeho krajinského archívu a musel som za ne aj zaplatiť. Nič však neľutujem, pretože kniha takéhoto zamerania je jediná v Žiline. Kniha sa volá Parky a sady v Žiline a bola vydaná v roku 2021 vydavateľstvom Georg.
Váš najnovší literárny počin je kniha o žilinskej nemocnici. Koľko času vám trvalo zozbierať k nej potrebné materiály?
Knihu o nemocnici som tvoril asi najdlhšie, s prestávkami asi 15 rokov. Takisto, ako pri knihách predošlých nebolo jednoduché zozbierať fakty, fotografie a ďalšie informácie. Ďalším problémom bolo identifikovanie osôb na fotografiách. A, samozrejme, odhadnúť aspoň obdobie vyhotovenia fotografie. V tomto je výhodná dnešná digitálna doba, kedy má každá fotografia dátum vyhotovenia. No identifikácia osôb sa mi podarila za pomoci ochotných Žilinčanov. Boli medzi nimi aj lekári, ktorí už v nemocnici nepracujú a výrazne mi pomohla jedna lekárka, ktorá síce žije v USA, ale mala kontakt na mnohých bývalých pracovníkov nemocnice a sprostredkovala mi aj ďalšie fotografie. Spolu s primárom MUDr. Jurajom Váňom sme za pomoci vedenia nemocnice napísali knihu nielen o histórii, ale aj súčasnosti tejto významnej organizácii.
Okrem bohatej publikačnej činnosti ste boli aj tajomníkom Okresnej názvoslovnej komisie v Žiline a až dodnes ste členom Názvoslovnej komisie Mesta Žilina. Ako táto komisia funguje?
Názvoslovná komisia v Žiline bola zriadená na základe vtedajších zákonov v roku 1973 pri okresnom národnom výbore a neskôr pri okresnom úrade ako aj pri Mestskom úrade v Žiline od roku 1991 a mala na základe návrhov od obcí, respektíve mesta schvaľovať názvy ulíc a verejných priestranstiev. Po roku 1990 komisia má len preskúmať tieto názvy, schvaľovanie je vyhradené obecným a mestským zastupiteľstvám, čo platí dodnes.
Organizovali ste rôzne súťaže pre deti a študentov. Majú mladí ľudia záujem o históriu?
Súťaže v Žiline som spoluzakladal v rámci Staromestských slávností, pričom študenti hľadali významné miesta v centre mesta a odpovedali v písomnom teste na otázky z histórie mesta a Slovenska. Súťaže boli veľmi populárne a zúčastnili sa ich skoro všetky žilinské základné i stredné školy, viacerí študenti sa stali známymi historikmi, ako napríklad Roman Krakovský, ktorý prednáša v Paríži a teraz v Kanade alebo Peter Šimko, známy historik Považského múzea v Žiline. Myslím teda, že záujem o históriu je stále aktuálny.
Žilina má na niektorých budovách QR kódy. Čo znamenajú a ako ste sa na nich podieľali?
Žilina má na základe iniciatívy Petra Moravčíka 144 QR kódov na významných budovách v meste, väčšinu textov som napísal ja a zároveň dodal aj fotografie. Je to významný a na Slovensku ojedinelý počin a poskytuje návštevníkom i obyvateľom možnosť sa oboznámiť s históriou objektov.
Čomu sa v súčasnej dobe venujete? Máte aj nejaké záľuby?
Okrem histórie a písania kníh mám v obľube aj turistiku, záhradku, toto mi dodáva fyzickú aj duševnú kondíciu, lebo v mojom veku je dôležité duševnú činnosť a isté napätie s tým súvisiace vyvážiť aj pohybom. No a momentálne pracujem na rodinnej genealógii a usporiadaní dokumentov a fotografií rodiny a prednáškach.
Čo by ste na záver odkázali našim čitateľom a obyvateľom Žiliny a okolitých obcí?
História je učiteľkou života, poznanie našej minulosti vedie aj k riešeniu úloh súčasnosti. Som rád, že je záujem o históriu mesta a obcí, kde žijeme, ako aj o rodinnú genealógiu. Máme byť načo hrdí, naši predkovia a obyvatelia vybudovali a zanechali nám mnohé krásne objekty a mali by sme si to vážiť. Poučme sa aj z prípadných chýb a nedostatkov, aby sme ich neopakovali.
KNIŽNÉ PUBLIKÁCIE: MGR. PETER ŠTANSKÝ – VÝBER
Žilina dejiny a prítomnosť / Dušan Halaj, Richard Marsina. Vydanie 1. – Žilina : Vydavateľstvo Osveta Martin, 1975. – 293 s. 70 – 084 – 75
Voľby v minulosti / Peter Štanský, Magdaléna Kozlíková. 1. vyd. – Žilina : Štátny okresný archív v Žiline, 1981. – 21 s.
Nezamestnanosť v okrese Žilina 1918-1938 / Peter Štanský. – Žilina : Štátny okresný archív v Žiline, 1982. – 65 s.
Hrady, zámky a kaštiele v okrese Žilina / Peter Štanský. – Martin : Osveta, 1982. – 20 s.
Národnostný vývoj miest na Slovensku do roku 1918 / Richard Marsina a kol. Vydanie 1. – Žilina: Vydavateľstvo Osveta Martin, 1984. – 274 s. 70 – 031 – 84
Poznajme svoju minulosť…. /Adela Kekelyová, Koloman Maršala, Peter Štanský. – Višňové : Základná škola, 1984. – 41 s.
Pamätný 6. október / Ľ. V. Prikryl. Prvé vydanie. – Žilina: Mestský úrad Žilina, 1994. – 93 s. ISBN 80-967136-6-3
Mesto Žilina / Ľubomír Viliam Prikryl, Peter Štanský. – Žilina : Regionálna a rozvojová agentúra, 1997. – 185 s.ISBN 80-218-0114-1
Teplička nad Váhom 1267 – 1997 / Dušan Mikulík, Peter Štanský. – Teplička nad Váhom : Obecný úrad, 1997. – 343 s. ISBN 80-71004-31-6
Žilinský kraj / The Žilina region / Der Bezirk Žilina / Peter Štanský . – Žilina : Knižné centrum, 1998. – 92 s. ISBN 80-88723-83-3
Dejiny požiarnej ochrany v okresoch Žilina a Bytča / Peter Štanský, Slavko Churý.- Žilina : Žilinská univerzita, 1998. – 149 s. ISBN 80-7100-526-6
Hvozdnica 1250 – 2000 / Kolektív autorov. Prvé vydanie. – Bratislava: Lúč, 2000. – 192 s. ISBN 70-7114-303-0
Bytča / Slavko Churý, Jana Kurucárová, Peter Štanský. – Žilina : Knižné centrum, 2002. ISBN 80-8064-154-4
História Žiliny 1 Žilinský rínok / Jozef Moravčík, Peter Štanský, Viliam Šlopek. 1. vydanie. – Žilina : Edis, 2002. – 98 s. ISBN 80-7100-940-7
Severozápadným Slovenskom : Pólnocno-zachodnia Slowacja Around northwest Slovakia Nordwestliche Slowakei / Peter Štanský, Anna Koledová. – Žilina : KNIŽNÉ CENTRUM, 2002. – 180 s. ISBN 80-8064-131-5
Žilina v slovenských dejinách. Zborník z vedeckej konferencie k 620. výročiu udelenia výsad pre žilinských Slovákov. Žilina 7. mája 2001 / Richard Marsina, Peter Štanský. – Žilina : KNIŽNÉ CENTRUM, 2002. – 124 s. ISBN 80-8064-158-7
Die Stadt Žilina und Umgebung / Ján Štofko, Peter Štanský. – Žilina : KNIŽNÉ CENTRUM, 2003. – 63 s. ISBN 80-8064-238-9
Žilina a okolie : turistický sprievodca a informátor / Ján Štofko, Peter Štanský. – Žilina : KNIŽNÉ CENTRUM, 2005 . – 63 s. ISBN 80-8064-236-2
The city of Žilina and its surroundings : the tourist guide /Ján Štofko, Peter Štanský, Anna Dobošová ; – 1. edit. – Žilina : KNIŽNÉ CENTRUM, 2005.
História Žiliny 7 Kostol Obrátenia svätého Pavla a kláštor kapucínov / Ľubomír Viliam Prikryl, Peter Štanský, Dana Doricová. 1. vydanie. – Žilina : Edis, 2006. -137 s. ISBN 80-8070-531-3
Žilinský región v dejinách Slovenska / Marián Mrva, Miloš Dudáš. – Žilina: Považské múzeum Žilina, 2007. – 111 s. ISBN 979-80-88877-47-9
800 rokov od prvej písomnej zmienky o zemi Žiliňany. Katalóg výstavy zbierkových predmetov a dokumentov k dejinám Žiliny / Mária Okániková. – Žilina : Považské múzeum v Žiline, 2008. – 63 s. ISBN 978-80-8877-49-3
Mesto Žilina v rokoch 1208 – 2008. Zborník z odbornej konferencie o kultúrnych dejinách Žiliny 4.12 2008, radnica Žilina / Marián Mrva, Peter Štanský. – Žilina : Mesto Žilina, Castelan, n. o., Štátny archív Bytča – pobočka Žilina, 2009. – 132 s. ISBN 978-80-970020-1-5
Potulky starou Žilinou 1 / Marián Mrva, Peter Štanský, Miroslav Pfliegel. Prvé vydanie.- Žilina : ARTIS OMNIS, 2010. – 91 s. ISBN 978-80-89341-15-3
Mirage / Peter Štanský, Tomáš Bielik. – Žilina : Mirage shopping center, a. s. Žilina, 2010. – 121 s.
Sprievodca múzeom Alexandra Lombardiniho / Marián Mrva, Peter Štanský. – Žilina : FACTA NON VERBA o. z., 2010. – 24 s.
Trnové monografia obce / Kolektív autorov. – Žilina: Krajská knižnica v Žiline, Magma, 2010. -449 s. ISBN 978-80-89172-21-4
Alexander Lombardini 1851 – 1897, zborník z odbornej konferencie o živote a diele Alexandra Lombardiniho pri príležitosti 160. výročie narodenia / Marián Mrva, Peter Štanský. – Žilina : FACTA NON VERBA, 2011. – 64 s. ISBN 978-80-970478-3-2
Žilinská tlačiareň rodiny Dadanovcov, zborník z odborného seminára vydaný pri príležitosti 350. výročia narodenia Jána Dadana ml. / Ivana Jančulová. – Žilina: Krajská knižnica v Žiline, 2012. – 89 s. ISBN 978-80-85148-66-7
Potulky starou Žilinou 2 / Peter Štanský, Marián Mrva, Miroslav Pfliegel. Prvé vydanie. – Žilina : ARTIS OMNIS, 2012. – 84 s. ISBN 978-80-89341-34-4
Žilina príbehy jedného mesta / Kolektív autorov. 1. vydanie. – Žilina : Georg, 2012. – 127 s. ISBN 978-80-89401-92-5
Žilina Solna – Sillein – Zsolna Genius loci / Patrik Groma, Milan Novák, Peter Štanský. – Žilina : Publishing House, 2013. – 152 s. ISBN 978-80-971363-0-7
Lekárne a lekárnici v okrese Žilina pred rokom 1990 / Roman Smieško. – Žilina : GEORG, 2014. – 111 s. ISBN 978-80-8154-068-4
Elektrárne / Vladimír Majtan, Peter Štanský. Prvé vydanie. – Žilina : ISTROFINAL KN s. r. o., 2015. – 120 s. ISBN 978-80-972141-5-9
Žilina vo svetle lámp / Patrik Groma, Milan Novák, Miroslav Pfliegel, Peter Štanský. – Žilina : GEORG, 2015. – 84 s. ISBN 978-80-8154-101-8
Rosenfeldov palác / Vladimír Majtan, Peter Štanský. – Žilina : Mesto Žilina, 2016. -23 s.
Stratená Žilina 1 / Patrik Groma, Milan Novák, Miroslav Pfliegel, Peter Štanský. Prvé vydanie. – Žilina : ALL MEDIA s. r. o., 2017. 253 s. ISBN 978-80-972616-0-3
Fotomosty / Jaroslav Horečný, Ľuboš Plešinger, Peter Štanský. – Žilina : Výtvarná agentúra A1, 2017. – 115 strán
Park 1977/2017 / Vlado Bača, Peter Štanský. – Žilina : Photoart Studio, 2017. – 61 strán
Historické výročia v roku 2018, zborník z medzinárodnej konferencie a katalóg z výstavy archívnych dokumentov, ktoré sa konali z 26. septembra 2018 v Bytči / Mária Weinbergerová, Miro Martinický. – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Bytči, Považské múzeum v Žiline, 2018. – 182 strán, ISBN 9788097328405
Stratená Žilina 2 / Patrik Groma, Jozef Feiler, Milan Novák, Miro Pfliegel, Peter Štanský. Prvé vydanie. – Žilina : ALL MEDIA, s. r. o., 2019. – 232 s. ISBN 978-80-972616-2-7
Peter Tvrdý jazykovedec, knihovník, prekladateľ, lexikograf, pedagóg / Peter Štanský. Vydanie: prvé. – Žilina : Krajská knižnica v Žiline, 2020. – 104 s.
Parky a sady v Žiline / Peter Štanský, Jozef Feiler, Marek Sobola. – Žilina: GEORG, 2021. – 359 s. ISBN 978-80-8154-316-6
Vlčince / Patrik Groma, Jozef Feiler, Peter Štanský. Prvé vydanie. – Žilina : ALL MEDIA, s. r. o., 2022. – 148 s. ISBN 978-80-972616-4-1
Almanach. Príbeh jedného divadla / Kolektív autorov. – Žilina : Mestské divadlo Žilina, 2022. – 327 s. ISBN 987-80-570-3906-8
Obnova Katedrály Najsvätejšej Trojice v Žiline / Kolektív autorov. Vydanie prvé. – Žilina: Rímskokatolícka cirkev, Žilinská diecéza, 2023. -135 s. ISBN 978-80-570-5448-1
Stratená Žilina 3 / Patrik Groma, Jozef Feiler, Peter Štanský. Prvé vydanie. – Žilina : ALL MEDIA, s. r. o., 2024. – 290 s. ISNB 978-80-972616-5-8
Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina história a súčasnosť / Peter Štanský, Juraj Váňa. Prvé vydanie. – Žilina : ALL MEDIA, s. r. o., 2024. – 335 s. ISNB 978-80-972616-6-5
