14 C
Zilina
19. júna 2024

Elena Deáková nosí „zdravotnícku rovnošatu“ už vyše 50 rokov

Žilinčanka Elena Deáková je jednou z piatich zdravotných sestier, ktoré Fakultná nemocnica s poliklinikou v Žiline uviedla v uplynulých dňoch do Siene slávy. Ocenila tak ich obetavú celoživotnú prácu, profesionálny a láskavý prístup k pacientom i kolegom a výnimočný prínos pre žilinskú nemocnicu. Elena Deáková v nej pracuje od roku 1986. Zdravotnícku rovnošatu však nosí úctyhodných 50 rokov a takmer nepretržite na oddelení otorinolaryngológie.

Pozhovárali sme sa ňou o tom, prečo svoj život upísala tomuto povolaniu, aká bola práca zdravotnej sestry voľakedy a aká je dnes, ako liečiť boľavé uško i o tom, prečo má postavu i energiu, ktorú by jej mohli závidieť oveľa mladšie ročníky. Ďakujeme, že nám pootvorila dvere do svojho súkromia.

Mali ste v rodine nejakého zdravotníka, ktorý ovplyvnil to, že ste sa stali zdravotnou sestrou?

Žiadneho zdravotníka sme v rodine nemali. Rada som šila, vyšívala, ale je pravda, že rovnošata zdravotnej sestry sa mi vždy veľmi páčila. Asi v trinástich rokoch som si začala uvedomovať, že by som sa ňou chcela stať. Bavilo ma všetko, čo súviselo s chirurgiou – operácie, prístroje. Dokonca som kvôli tomu chcela študovať medicínu.

Prečo ste sa rozhodli upísať svoj život ošetrovaniu chorých?

Som komunikatívny typ a starostlivosť o druhých mi do vienka dala už moja mamička, ktorá, aj napriek tomu, že nás mala šesť, starala sa ešte o viacero iných detí, ktoré potrebovali opateru. Optimistická a otvorená povaha mi pomáha prekonať aj ťažkosti, ktoré občas nastanú. Snažím sa ale vychádzať s každým po dobrom, veď nikto z nás nie je ideálny. Navyše, každému pacientovi dobre padne milé slovo či letmý dotyk. Mám rada ľudí a túto prácu milujem.   

Priblížte nám svoju profesijnú cestu. Kde ste študovali, aký odbor a kam ste po vyštudovaní nastúpili do zamestnania?

Po ukončení  základnej deväťročnej školy som študovala na Strednej zdravotníckej škole v Žiline. V júni 1973 som zmaturovala v odbore všeobecná zdravotná sestra. Už 15. júla v tom istom roku som nastúpila na oddelenie otorinolaryngológie – ORL v žilinskej nemocnici. Manžel bol vojak z povolania, a tak som ho v rokoch 1983 – 1986 nasledovala do Olomouca, no zhodou náhod som aj tam pracovala na ORL oddelení. Keď sme sa vrátili do Žiliny, na tri mesiace som nastúpila na pľúcne oddelenie, no potom znova na ORL a som tam doteraz. Takže na tomto oddelení, bez troch mesiacov na pľúcnom, pracujem celý svoj profesijný život. Keď mi ako dievčaťu vyberali mandle a ležala som na tomto oddelení, v duchu som  si predstavovala, aké by bolo pracovať práve tu.

Nastúpili ste hneď po skončení školy. Žiadne užívanie si posledných prázdnin? Zo školy rovnými nohami priamo do praxe?

Vtedy sme nemali prázdniny, bolo veľa zdravotných sestier, takže bol problém zohnať miesto, preto, ak sa možnosť zamestnania naskytla, nedalo sa to odkladať.

Spomínate si, čím vás toto povolanie, po nástupe do zamestnania, príjemne či nepríjemne prekvapilo?

Musím povedať, že som sa dostala do úžasného kolektívu. Bola som tam síce najmladšia, no všetci ma okamžite prijali medzi seba. Moja prvá vrchná sestra bola ľudská, ale zároveň veľmi prísna. Od nej som sa naučila, že na to, aby bola práca 100-percentne odvedená je potrebný systém a jeho dodržiavanie. Cítila som obrovskú zodpovednosť a často som aj doma, po práci, premýšľala, či som všetko urobila tak, ako bolo treba. Doteraz som mala vždy ústretové vrchné sestry, s ktorými bolo a je radosť spolupracovať.

Koľko šéfov ste zažili?

Boli to doktori Ksandr, Kotrbanec, Mazúr, Lukášek, doktorka Haľková a teraz doktorka Bugová. Takže teraz mám šiesteho šéfa, respektíve šéfku.

Čím je práca na oddelení,  čo má názov ako jazykolam  –  otorinolaryngologickom  (ORL), špecifická?

Každé oddelenie má svoje špecifiká. U nás, ako už sám názov ušné – nosové – krčné napovedá, je to dosť široký záber. Väčšina  orgánov, ktoré liečime, je uložená v hlave, najmä v tvárovej časti. Ucho je ale napríklad až vo vnútri v hlave, pretože máme vonkajšie, stredné a vnútorné ucho, ktorého ochorenie môže spôsobiť poruchu rovnovážneho aparátu. Patria sem prínosové dutiny, dutiny zo zubov, z nosa, celý krk – hltan, hrtan až po pažerák, podnebné mandle, jazyková mandľa. Roky praxe spôsobili, že niekedy stačí pozrieť na pacienta a viem, čo ho asi trápi.  

Bolesť ucha vie potrápiť nielen deti, ale dospelých. Aký je váš názor na babské rady, ako je zapálená cigareta či papierová trúbka v uchu alebo bylinka marunka v oleji strčená do ucha?

Rozhodne ich neodporúčam. Základné ochorenie ucha sa dá bežne zvládnuť v domácich podmienkach. Je potrebné tlmiť bolesť, podložiť vyššie pod hlavu, mať čistý nos a za ucho na kosť dávať studené obklady. Netreba hneď s dieťaťom bežať do nemocnice, do infekčného prostredia a takáto pomoc občas naozaj stačí. Pokiaľ však teploty neustupujú, treba vyhľadať lekársku pomoc.Napríklad nedoslýchavosť môže byť spôsobená tvorbou a hromadením ušného mazu, ktorý upchá zvukovod a človek má pocit zaľahnutia a tlaku v hlave. Ochorení ucha je veľmi veľa. Stretávame sa aj s množstvom nádorových ochorení, ale to je už iná kapitola našej práce. Mám prehľad, vedomosti, ale necítim sa kompetentná o nich hovoriť, na diagnostikovanie a liečbu sú tu naši erudovaní lekári.

Počas svojej práce ste prišli od styku s tisíckami pacientov. Máte svoje vlastné kategórie, kam ich viete zaradiť – pacient poslušný, provokatér, rebel, hypochonder….

Dá sa odhadnúť, ako bude pacient reagovať, ale pri správnom postupe napokon takmer každého dostanete tam, kam potrebujete. Mnohých, aj tých agresívnejších, odzbrojí pokojný a rozvážny tón. Nie každá situácia to ale umožňuje a emócie sa niekedy ťažko zvládajú. Ľudia sú nervózni, sestry unavené, majú za sebou ťažké kovidové obdobie, preto chcem pacientov poprosiť, aby  aj oni boli trpezliví. Ja, sama za seba môžem povedať, že aj na iných oddeleniach som sa stretla s ústretovým prístupom.

No, vidieť, že pozitívny pohľad na svet vám naozaj nechýba…

Myslím si, že je medzi ľuďmi málo pokory a empatie. Mali by sme sa rešpektovať  a navzájom si pomáhať. Každý človek má svoje trápenie a nikdy nevieme, aký príbeh prežíva. Pravdou je ale aj to, že to ho neoprávňuje vystupovať agresívne a urážať iných. Niekedy stačí len trošku ubrať a málo pridať. Úsmev, pozdrav či milé slovo.

Cítia sa zdravotné sestry nedocenené?

Mnohé áno. Je to ťažká práca, ale na druhej strane, dali sme sa na takúto dráhu, vedeli sme, že to nebude ľahké, tak musíme aj niečo zniesť. Nechcem, aby to vyznelo ako chvála, no milujem túto prácu a urobila som všetko pre to, aby som ju mohla vykonávať. Neraz som sa musela premôcť, zmeniť návyky, životný štýl, stravovanie, len aby som mohla pracovať. Zdravotných sestier je málo a je potrebné si ich vážiť. Neviem, neviem, aká by bola situácia, keby sa všetky, čo presluhujú, rozhodli ostať na dôchodku. Chcem ale vyzdvihnúť prácu všetkých sestier, ktoré sa dali na neľahkú dráhu a vytrvali v nej.

Líši sa príprava sestier v minulosti a dnes?

Bola by som veľmi rada, keby sa vrátila tá dobrá zdravotnícka škola, ktorá pre prax pripravovala nás, so všetkými kompetenciami, ktoré má zdravotná sestra mať. Teraz po štyroch rokoch vyjdú praktické sestry zo školy a nemajú takmer žiadne kompetencie a musia si robiť ďalšie tri roky bakalára, potom ešte špecializácie a keď už má bakalára, urobí si aj vysokú školu. Som si istá, že teraz hovorím za všetky sestry. Medzi dievčatami sa časom vyselektujú tie, ktoré túto prácu naozaj chcú robiť a ostanú v odbore. Mnohé však odchádzajú robiť ošetrovateľky za lepšie peniaze do zahraničia, čo je veľká škoda. Možno by som pochopila, keby tam chceli pracovať v nemocnici. Jednoducho povedané, veľmi by som bola rada, aby vyšli školené zdravotné sestry so všetkými kompetenciami  s tým, že si môžu doštudovať špecializáciu.

 Je podľa vás správne ak sa pacient úplne zverí do rúk lekárov a sestier alebo sa má v zdravej miere dožadovať informácií?

Každý pacient má právo, aby bol informovaný o svojom zdravotnom stave. V prvom rade ho však informuje lekár. Sestry len v rámci svojich kompetencií. Môžeme mu poradiť, podať základné informácie, zorientovať ho na oddelení, povedať, čo mu môžeme poskytnúť, upokojiť ho. Špeciálnou kategóriu sú deti. Boja sa a bránia, každé reaguje inak.

Nedá mi nespýtať sa, máte postavu, ktorú by vám mohli závidieť oveľa mladšie ročníky. Ako si ju udržiavate?

Je pravda, že kvôli zdravotným problémom som si musela upraviť jedálniček. Ani predtým som však s váhou problém nikdy nemala. Pochutila som si na všetkom, kde bola kyslá kapusta, na rezni so zemiakovým šalátom a najmä na pikantných veciach. Jem však oveľa menej ako kedysi a priebežne po celý deň. Časť obeda mám v podstate aj na večeru. Nedržím žiadne špeciálne diéty, milujem sladké jedlá, ale aj steak, aj keď stále viac obľubujem bezmäsité jedlá. Veľmi rada pečiem a varím čokoľvek a pre všetkých. Je ale  pravda, že sa neustále a veľmi rada hýbem. Cvičím, chodím všade pešo a je o mne známe, že milujem tanec.

Poviete nám aj niečo o svojej rodine a záľubách?

Mojou rodinou je manžel Ľudovít, dcéra Mária, syn Michal a vnučka Maruška. Zo záľub spomeniemplávanie, cestovanie, pohyb, tanec, v minulosti som rada šila, vyšívala.Najlepší relax je pre mňačítanie, spoločnosť vnučky a  dobrosrdečných a úprimných ľudí.

Rada cestujete, aký je váš cestovateľský sen?

Precestovala som veľa prímorských krajín, dcéra študovala v Paríži, takže poznám aj ten, ale sen je Portugalsko, Fatima, Lurdy a púť Santiago de Compostella.

Máte nejaký odkaz pre vaše kolegyne a pacientov?

Chcela by som pozdraviť všetky zdravotné sestry, nielen tie v našej žilinskej nemocnici. Poďakovať im za to, že túto neľahkú, ale krásnu prácu vykonávajú neraz aj na úkor svojho zdravia či času stráveného s rodinou a robia pre pacientov maximum. Prajem im veľa zdravia, šťastia a pohody. Zároveň by som do našich radov pozvala aj mladé dievčatá, aby sa tejto práce nebáli, pretože je naozaj krásna a úsmev uzdravujúceho sa pacienta vynahradí všetky ťažké chvíle. A pacientov prosím, aby boli trpezliví, pretože choroba nás ovplyvňuje všetkých. Prajem im, aby pod dohľadom lekárov a sestier našli tú najlepšiu opateru a mohli sa vrátiť medzi svojich blízkych.

Podobné články

Video

Svetové dni tento týždeň

Chystá sa