Skutočný dokumentárny film nevzniká náhodou a nie je dielom jediného človeka. Je výsledkom dlhodobého pozorovania, trpezlivého čakania na správne svetlo. Milan Kosec je významný slovenský fotograf, kameraman a režisér autorských dokumentárnych filmov. Hoci je rodákom z rázovitej stredoslovenskej obce Poniky, svoj osobný aj tvorivý domov našiel v Žiline. Vo svojej rozsiahlej filmotéke a fotografickom archíve systematicky mapuje duchovné aj prírodné dedičstvo Slovenska. Vo svojich dielach predstavuje ľudovú kultúru, obnovu vzácnych historických pamiatok, takmer zabudnuté remeslá, no predovšetkým fascinujúce osudy obyčajných ľudí, odborníkov či umelcov.
Jeho tvorivá dráha sa začala písať pred viac ako štyrmi desaťročiami. Počiatky jeho profesijného rastu sú spojené s pôsobením v Československej televízii, kde sa ako asistent kamery a neskôr spravodajca podieľal na tvorbe krajského spravodajstva. Päť rokov pracovne pokrýval južné okresy Stredoslovenského kraja (Rimavská Sobota, Lučenec, Veľký Krtíš) a ďalších päť rokov pôsobil na severe v Žiline (regióny Liptov, Kysuce, Orava a Považie). V roku 1992 sa rozhodol opustiť televízne spravodajstvo a prešiel na voľnú nohu. Tento krok mu otvoril dvere k plnej autorskej slobode, nezávislej dokumentárnej tvorbe a umeleckej fotografii.
Koscovo umelecké zameranie je charakteristické hlbokou empatiou a systematickým dokumentovaním života v rôznych kútoch Slovenska – od rodných Poník cez Terchovú, Kysuce, Čičmany až po Oravu. Spolupracoval s mnohými vydavateľstvami, novinovými redakciami a Českou tlačovou agentúrou. Jeho autorské dokumenty boli opakovane odvysielané na okruhoch RTVS, ČT2, TV Lux, TV Noe aj v regionálnych televíziách. Popri filmovej tvorbe sa venuje tvorbe monografií, kalendárov a literárnej tvorbe vo forme poviedok.
Poniky sú známe svojou bohatou históriou a živým folklórom. Ako si spomínaš na svoje detstvo v rodnej obci?
Vyrastal som v rázovitej, veselej a kultúrne založenej folklórnej dedine. Poniky odjakživa žili tradíciami a spoločnými akciami. Mal som veselé detstvo. Už ako dieťa na základnej škole som navštevoval folklórny súbor, tancoval som a so súborom som aj pochodil kade-tade po svete. Keď sa zamyslím nad minulosťou, musím povedať, že zdrojom inšpirácie a takisto pre môj neskorší rozhľad bolo počúvanie starších ľudí. Po robote si naše tety a susedy – tetka Beňovie, Šajnovie, Hútajovie, Kušnérovie a Majerovie s mojou starkou sadli u nás na lavičku na priedomí a rozprávali si rôzne zážitky zo života. Fascinovalo ma počúvať ich. Najviac si cením jednoduchý sedliacky rozum a nie akademické reči namyslených ľudí. Príbehy obyčajných ľudí vo mne zanechali hlbokú stopu na celý život.
Mňa zaujíma ľudský príbeh. Viac ma zaujíma jednoduchý človek z dediny, ktorý je dobrý remeselník a má čo povedať. Takýto človek mi dá viac, ako len niektorí ľudia, ktorí navonok ukazujú iba pozlátko a často hrajú len divadlo.
Čo v tebe ako prvé zapálilo záujem o fotografické a literárne umenie?
Už ako chlapec som v dedine pozoroval pri práci s fotoaparátom našich učiteľov Miroslava Tanušku, Alfonza Lališa, ale aj susedu Zorku Koleničkovú či Bohuša Pertziana. Pozoroval som aj fotografov z Banskej Bystrice, ktorí chodili na podujatia v obci. Otec mal doma starý fotoaparát, ktorý som často brával do rúk, hoci som spočiatku netušil, čo s ním. Zásadný posun nastal na základnej škole, keď som dostal možnosť navštevovať fotografický krúžok pod vedením amatérskeho fotografa Ďurka Magnu z Ponickej Lehôtky. Spolu s kamarátom Jankom Piačekom z Hriadok nás zasvätil do tajov fotografovania a vyvolávania čiernobielych snímok. Keď mi rodičia kúpili môj prvý vlastný fotoaparát Zenit E, bola to láska na celý život. Dodnes si spomínam na špecifickú vôňu jeho koženého puzdra, na pocit pri zakladaní filmu a predovšetkým na neopísateľné čaro tmavej komory, kde sa vo vôni vývojky a ustaľovača zrodili moje prvé fotografie.
Popri fotografovaní ma bavila aj literárna tvorba. Veľa som čítal, medzi inými aj časopis Slovenka, príbehy, knihy a popri tom som aj písal poviedky a vyhral niektoré okresné literárne súťaže. Moje príbehy začali pravidelne vychádzať v časopisoch a piatkových rozšírených číslach krajských novín Smer na nedeľu. Spravodajstvo ako také ma vtedy vôbec nezaujímalo, od začiatku ma to ťahalo k literárnemu príbehu a k ľudskému osudu.
Cesta k profesionálnemu filmu nebola v tvojom prípade priamočiara. Aké prekážky a rozhodnutia sprevádzali tvoje stredoškolské a vysokoškolské štúdiá?
Ako dedinský chlapec som v tom čase nemal celkom presný prehľad o všetkých možnostiach. Vedel som síce o Strednej filmovej škole v Čechách, v Čimeliciach neďaleko Prahy, čo bola vtedy jediná takáto stredná škola. Veľmi som tam chcel ísť študovať, no zároveň som mal obrovský strach. Nikdy predtým som nebol dlhšie preč od rodiny, rodičov a kamarátov. Bál som sa vzdialeného sveta, a tak som radšej zvolil Gymnázium v Banskej Bystrici. Bola to chyba spôsobenej mladosťou a nezrelosťou, štúdium ma tam vôbec nebavilo.
Po maturite som už bol pevne rozhodnutý pre filmovú dokumentaristiku a prihlásil som sa na FAMU do Prahy. Prijímacie skúšky som absolvoval dvakrát, no šancu na prijatie som vtedy prakticky nemal. Nebol som z umeleckej, režisérskej ani hereckej rodiny. Pochádzal som z obyčajných pomerov – mama pracovala na družstve, otec bol sanitkár a šofér a vyrastal som s tromi súrodencami. Kamaráti ma nahovárali, aby som to skúšal aj tretíkrát, keďže na FAMU sa bežne chodilo aj päťkrát, no obával som sa, že pôjdem neskoro na vojnu – vtedy bola skrátka taká doba.
Za starej éry veľa rozhodnutí záviselo od základnej vojenskej služby. Aké boli tvoje ďalšie kroky?
Preto som nastúpil do Československej televízie v Banskej Bystrici ako asistent kamery. Po roku som absolvoval dva roky základnej vojenskej služby v Čechách a po návrate som sa opäť vrátil do televízneho prostredia. Boli to vynikajúce roky. Ako asistent réžie pri dabingu som spolupracoval s režisérkou Olgou Walló, Mirom Košickým či Janom Šudom a stretával som sa s významnými hercami z Bratislavy, ako boli Vladimír Müller či Pavol Mikulík, ale najmä s hercami zo zvolenského, martinského a nitrianskeho divadla. Keďže vtedy na Slovensku nebolo toľko filmových škôl ako dnes a chcel som si vzdelanie doplniť, prihlásil som sa na Filozofickú fakultu v Prešove, ktorá bola vtedy súčasťou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde som úspešne vyštudoval odbor kulturológia.
V televízii si strávil celých desať rokov v spravodajskom nasadení. Ako vyzerala práca televízneho štábu v časoch analógového filmu?
Spravodajstvo bola obrovská škola remesla, no zároveň neustály nepredstaviteľný stres. Päť rokov som pôsobil ako vysunutý spravodajca pre južné okresy – Rimavskú Sobotu, Lučenec a Veľký Krtíš, kde bola hlavnou témou poľnohospodárska výroba, kultúra či bane. Neskôr som sa presunul do Žiliny, odkiaľ som päť rokov pokrýval Liptov, Kysuce, Oravu a Považie.
Práca s analógovou technikou si vyžadovala presnosť a pevnú disciplínu. V redakcii sme síce film zakladali vo fotokomore, no v teréne to bolo iné. Keď bolo treba nakrútiť viac materiálu, zakladal som 30-metrové alebo 120-metrové kotúče čiernobieleho, neskôr farebného filmu poslepiačky priamo na pľaci. Používal sa na to špeciálny čierny svetelne nepriepustný vak s dvoma rukávmi. V ňom človek hmatom otváral kazetu, vymieňal film a prevliekal ho cez ozubené kolieska kamery. Nakrúcalo sa v prísnom pomere 1:2,5, čo znamenalo, že na minútu a pol dlhú reportáž mohol človek nakrútiť materiál s dĺžkou približne 12 metrov filmu na minútu.
Priviedol ťa stres aj k rozhodnutiu o zmene pracovnej dráhy?
Určite áno. Najhorší bol denný časový stres a neustály Damoklov meč uzávierky. Ak mal byť šot večer odvysielaný v televíznych novinách, materiál musel byť nakrútený striktne do 10.00 hod. ráno. O 10.30 hod. totiž odchádzal zo Žiliny autobus alebo vlak do Bratislavy, kde sa film v laboratóriách musel vyvolať, zostrihať podľa diaľnopisom zaslaného textu a pripraviť na večerné vysielanie. Ak sa udalosť stala poobede, do vysielania sa dostala až na druhý deň. Spravodajstvo ma nenapĺňalo, bol to boj s časom a nervami. Preto som v roku 1992 využil nové možnosti, odišiel na voľnú nohu a začal pracovať na vlastné triko, aby som sa mohol naplno venovať autorskej dokumentaristike a fotografii.
Dnes mnohí tvorcovia nakrúcajú videá na mobilné telefóny či malé kamery. V čom spočíva rozdiel medzi takýmto rýchlym videom a skutočným autorským dokumentom?
Technický pokrok uľahčil prácu a sprístupnil techniku každému. Drony či digitálne kamery sú úžasné nástroje, no moderná technika sama o sebe excelentný výsledok nezaručí. Pre mňa je na prvom mieste vždy námet a kvalitne vypracovaný scenár. Len dobrá téma garantuje hodnotný výsledok, pričom technika je iba prostriedkom, s ktorým musí byť tvorca dokonale zžitý.
Dokumentárny film rozhodne nie je prácou jednotlivca. Vyrobiť komerčné video zo svadby zvládne človek sám, no vytvoriť skutočný dokument vyžaduje kolektívny rozum. Je to dlhodobý proces, beh na dlhú trať, ktorý trvá dva až tri roky. Musíme zachytiť všetky štyri ročné obdobia, čakať na správne svetlo, vhodné počasie a v neposlednom rade na finančné prostriedky. Ja osobne nie som žiadny „autor slnka“ – nepotrebujem mať na záberoch neustále zaliatu oblohu. Zamračená krajina či prirodzené svetlo dokážu vytvoriť mimoriadne pôsobivú a neopakovateľnú atmosféru.
Hoci vo svojich projektoch zastrešujem réžiu, scenár aj kameru, úzko spolupracujem s tímom špecialistov na strih – hlavne s Milanom Krchom, ozvučenie či letecké zábery z dronov. Nesmierne dôležitá je aj dramaturgia a práca s hlasom. Keďže som robil aj dabingu a myslím, že mám vycibrený sluch, citlivo vyberám hlasy interpretov komentára. Už pri čítaní scenára si v duchu prehrávam vhodné hlasy a spolupracujem so známymi hercami, ako je Maťo Landl, ale aj s hercami z divadiel v Martine, Zvolene či Nitre. Ich kultivovaný prejav dodáva filmu potrebnú emóciu a hĺbku.
Aj keď teda často zastrešuješ viac pozícií, ako by si definoval svoju profesiu? Si filmár, kameraman alebo fotograf?
Keby som mal sám seba definovať, nepoviem, že som len fotograf alebo kameraman. Považujem sa za dokumentaristu. Všímam si ľudí okolo seba a dokumentujem ich život. Môj dokument nemá diváka prvoplánovo provokovať alebo deprimovať bolesťami sveta, ale má mať vysokú výpovednú a výchovno-vzdelávaciu hodnotu. Chcem vytvárať diela, ktoré pohladia dušu, prinesú nové informácie a vyvolajú konštruktívnu diskusiu, pri ktorej si ľudia po pozretí povedia, že pri televízii nesedeli zbytočne.
Vo svojej tvorbe si zdokumentoval nespočetné množstvo ľudských osudov a kultúrnych podujatí. Ktoré príbehy a miesta patria k tvojim srdcovým záležitostiam?
Mimoriadne hlboký vzťah mám k Terchovej, ktorú fotografujem a filmujem už od konca 80. rokov – či už ide o Jánošíkove dni alebo Cyrilometodské dni. V Terchovej vznikli desiatky dokumentov s neobyčajnými príbehmi. Zachytil som napríklad unikátny osud baču a organistu Vincenta Patrnčiaka, ktorý ráno najprv podojil ovce na salaši a potom sa ponáhľal do kostola, aby mohol hrať na organe pri svätej omši. V inom dokumente som zaznamenal neobyčajnú vôľu vozíčkara Janka Miha mladšieho, ktorý sa s pomocou kamarátov – po štyroch aj na ich chrbtoch – dostal až na samý vrchol Rozsutca.
Rovnako rád spomínam na film Kamenné pastorále, ktorý mapuje vznik štrnástich zastavení krížovej cesty na Oravcove. Vytvorili ich zo starých vyhodených kameňov, ktoré boli pôvodne určené na stavbu mosta v Žiline. Osobitnou postavou Terchovej je pre mňa Rudo Patrnčiak, riaditeľ miestneho kultúrneho strediska. Je to nevšedná a podľa mňa celkom nenahraditeľná postava regionálnej kultúry. Stál pri zrode Cyrilometodských dní v roku 1990 – najstarších svojho druhu na Slovensku – a celoživotne objavuje a podporuje mladé hudobné talenty. Zakladateľovi týchto tradícií, miestnemu dekanovi a farárovi, som zas venoval samostatný film Náš pánko.
Okrem Terchovej som zdokumentoval vzácne osobnosti a reálie aj v iných regiónoch. Na Kysuciach vznikli dokumenty Moje Kysuce a Héj, rôčky moje, rôčky o významných spevákoch Helenke Záhradníkovej a Pavlovi Kužmovi. Venoval som sa výtvarníkom vo filmoch Zdenko Horecký a Galandovci, Stano Lajda a nakrútil som aj odborný dokument Mliekarenstvo a syrárstvo podľa Karola Heriana. Veľký ohlas získal film Čičmianske tajomstvá, ktorý Česká televízia na okruhu ČT2 odvysielala celkovo päťkrát.
Technické možnosti nakrúcania kedysi a dnes sú neporovnateľné, ale čo ostáva je filmársky kumšt – poctivý výber témy a jej spracovanie.
Tvoj rozsah je naozaj široký. Ale vieme o tebe, že si nakrúcal aj v zahraničí. Pri akých príležitostiach to bolo?
Zahraničné cesty mi priniesli rovnako nezabudnuteľné zážitky. V rámci spolupráce s obcou Terchová a Rudom Patrnčiakom som s Ľudovou hudbou bratov Muchovcov som absolvoval dokumentárne turné v Austrálii pre slovenských rodákov. Zachytil som aj ich účinkovanie na celosvetovej súťaži v Langollene vo Walese, kde Muchovci získali 1. miesto a kde sa mi podarilo zdokumentovať ich historické stretnutie s princom Charlesom, dnešným britským kráľom Karolom III. Mimoriadne silná bola aj misijná cesta do macedónskeho Skopje, kde som po blahorečení Matky Terezy nakrúcal slávnostnú svätú omšu a na vlastnej koži som pri tom zažil dve zemetrasenia.
Hoci žiješ v Žiline, tvoje meno je neustále spájané s rodnými Ponikami. Ako často sa domov vraciaš a na čom pracuješ v súčasnosti?
Ja som z Poník vlastne nikdy neodišiel, takže to nevnímam tak , že sa tam vraciam. Niet dňa, aby som sa neporozprával so susedmi z dolného konca – so susedou Šajnovie, jej dcérou Dankou, so Šaňom Zacharom či s ľuďmi z Huty, Lehôtky a spod Breziny. Teší ma, že v našej obci vedľa seba v pokoji nažívajú veriaci dvoch kostolov. S fotoaparátom neustále prechádzam ponické kopce a v rôznych ročných obdobiach fotografujem prítomný život i podujatia, ako je napríklad Detský folklórny festival Zdola ponickýho mlyna.
V minulosti sa nám spolu s Marikou Palovičovou a Miškou Škamlovou podarilo nakrútiť náročný dokumentárny film Poniky, Poniky…, ktorý zachytil zvyky a tradície našej obce a bol odvysielaný vo viacerých televíziách. Pripravil som aj dokumentárne snímky o dôležitých ponických spevákoch Jankovi Močkovi a Jankovi Palovičovi. V súčasnosti ma zamestnávajú nové filmové výzvy – pripravujem dokumentárne filmy o mestách Púchov, Tvrdošín, Bytča a film o Regionálnom centre autistov v Žiline-Bánovej, ktoré tento rok oslávilo 20 rokov pôsobenia.
Svoju rodnú obec podporujem aj v knižnej tvorbe. Ako spoluautor a fotograf som sa podieľal na novej publikácii Poniky – miesto živých tradícií, ktorú zostavil historik Marcel Pecník v spolupráci s etnografkou Janou Koltonovou, Máriou Palovičovou, Michaelou Škamlovou, Miroslavom Šávoltom a ďalšími spolupracovníkmi. Kniha rozvíja monografiu obce a zachytáva krásu ponických tradícií prostredníctvom mojich fotografií.
Nedávno si oslávil krásne jubileum – sedemdesiat rokov. Mnohí tvoji rovesníci si už užívajú zaslúžený dôchodok. Kde stále berieš silu a inšpiráciu na tvorbu?
Kým vládzem, budem naďalej pracovať. Poháňa ma túžba zachovať čo najviac pre ďalšie generácie, ale ak mám povedať pravdu, neviem príliš odpočívať. Často tvorím v noci, vtedy mám výborné nápady, a keď ráno vstanem, hneď presne viem, do čoho sa pustím. Dúfam, že to takto ostane čo najdlhšie, ešte mám mnoho plánov. Mojím ďalším snom je mať toľko času navyše, aby som sa mohol naplno venovať písaniu príbehov a ďalších literárnych žánrov.
Ďalšie významné dokumentárne filmy a diela z pera Milana Kosca:
Verní odkazu sv. Cyrila a Metoda,
Vitajte v obci Zákamenné,
Makov a jeho okolie,
Život v obci Svederník,
Petrovice v zátiší osád,
Grófska obec Gbeľany,
Premeny Oščadnice,
Goralská obec Čierne,
Sedem divov Terchovej,
Teplička nad Váhom,
Vianoce v ponickom chotári,
Veselo v Žilinskom kraji,
Folkloristi zo Žiliny,
Fujary Ľuba Páričku,
Vysoká nad Kysucou,
Štiavnické metamorfózy,
Vozičkári na Slovensku,
Fašiangy v Rajeckej doline
Publikácie, fotografie v Túry do literatúry (vydavateľstvo Slovart), fotografie v knihách: Gbeľany, Oščadnica, Poniky, Fotografie pre Žilinský turisticky kraj, Obec Terchová, Obec Poniky, Považskú galériu umenia v Žiline… a ďalšie firmy a spoločnosti na Slovensku.
