Pre orchester búcham už 50 rokov: Libor Cabejšek dokazuje, že energia nepozná vek

Libor Cabejšek je bubeník so šarmom a nevyčerpateľnou energiou. Minulý rok oslávil
sedemdesiatku po päťdesiatročnej kariére, počas ktorej hral v Štátnom komornom orchestri
Žilina, v rozličných kapelách aj ako dídžej. Vo svojom rodnom meste ho ľudia poznajú ako
skvelého hudobníka i veľkého šoumena. V rozhovore, ktorý sa niesol v rovnakom duchu,
bezprostredne a s humorom rozpovedal spomienky, cestovateľské eskapády i plány na leto,
keď sa chystá odovzdať paličky novej generácii.

Asi mi dajú za pravdu všetci, čo vás poznajú, že vy a bicie – to patrí k sebe. Bol v hre niekedy aj iný nástroj?

Začínal som s klavírom, ale nebavilo ma to. Som z totálne hudobníckej rodiny. Rodičia aj sestra spievali v Žilinskom miešanom zbore a mama ako učiteľka klavíra doma často hrávala. Preto si ma zobrala na paškál a rozhodla sa, že ma bude učiť. No cvičil som z donútenia. Nie že by mi to nešlo, ale nech som sa akokoľvek snažil, odjakživa som inklinoval k bigbítu. V trinástich rokoch som sa vzoprel definitívne a doma som oznámil, že na klavír chodiť nebudem. Najskôr som začal hrať na gitare, ale potom ma, ani neviem prečo, chytili bicie.

Postavil som si súpravu z kastrólov a „papundekla“. Z dreva som si vyrezal paličky a učil som sa hrať pri rádiu. Vtedy bežala hudobná relácia Maratón a ja som hral pri každej pesničke na mojich provizórnych bicích tak, ako som vedel. Keď išli pomedzi to nejaké „fórky“, dal som si pauzu a následne som znovu hral. Takto som sa naučil na bicie hrať v trinástich rokoch, v momente, keď som prerušil maminu márnu snahu vydrilovať zo mňa klaviristu. V hre na bicie som prakticky samouk, minimálne základy mi ukázal mamin kolega Milan Michalec. Od tohto momentu trvalo osem rokov, kým som začal hrať profesionálne v orchestri. Zaujímavé je, že učiteľ Michalec bol neskôr otcom jedného z mojich žiakov – toho istého, ktorý v súčasnosti občasne vypomáha na koncertoch v našom orchestri.

Na základnej škole sme založili s Kolomanom Galbavým, ktorý neskôr pôsobil na ministerstve kultúry, bigbítovú kapelu. Brigádami som si zarábal na postupný nákup bicích – každý bubon mal potom inú farbu, aby som nahradil podomácky z hrncov vyrobenú biciu súpravu.

Študovali ste na konzervatóriu v Brne. Ako ste sa tam dostali?

Nebolo to jednoduché ako dnes, keď si dáte hocikde prihlášku a všetko si nájdete na internete. Išli sme len na „blind“ do Brna na konzervatórium opýtať sa, ako to funguje. Bicím som sa chcel venovať poriadne, lebo ma to na rozdiel od klavíra totálne pohltilo. Po zložitej „anabáze” sa mi zázrakom podarilo nastúpiť na štúdium bicích nástrojov na Konzervatóriu v Brne. Mojím učiteľom bol prvý tympanista Státní filharmonie Brno, ktorý ma pokusne angažoval na výpomoc v orchestri. Uchytil som sa aj vďaka absencii strachu zo zodpovednosti. Bol som zvyknutý hrať, tak som jednoducho hral ako o život a nedal som sa vykoľajiť trémou.

Kedy ste nastúpili do ŠKO Žilina?

Práve v tom čase vznikol v Žiline Štátny komorný orchester, kde potrebovali mladého, perspektívneho bubeníka. Tak som napriek ponuke zo Státní filharmonie Brno, nastúpil v auguste roku 1976 do ŠKO Žilina, kde „búcham” doteraz, respektíve budem búchať do augusta 2026. Potom dobrovoľne prenechám svoje miesto novému hráčovi, presne po päťdesiatich rokoch môjho pôsobenia v ŠKO Žilina. Kruh sa uzavrel, kontinuita sa zachováva, s orchestrom však budem naďalej spolupracovať.

Pokračovali ste vo vašich vlastných hudobných aktivitách aj popri ŠKO Žilina?

Áno, som hyperaktívny divoch, a hoci ma práca v orchestri napĺňala – robil som aj sólové koncerty pre bicie, ako sólista som vystúpil na koncerte v rámci BHS, ostal mi priestor aj na vlastné aktivity. Robil som všetko možné. Pôsobil som ako pedagóg na konzervatóriu, na Žilinskej univerzite, hral som v rôznych rockových, folkových, jazzových formáciách, kreoval som posluchové aj tanečné diskotéky. V TV Sever som ako scenárista, režisér, dramaturg a moderátor nakrútil 50 dielov hudobnej hitparády Ringišpíl s dôrazom na kultúrne dianie v regióne. Ako vstupy do relácií som použil rozhovory so známymi umelcami či z kultúrnych podujatí. Spomenul by som napríklad výtvarníka Stana Lajdu, známu Jašidielňu a podobne.

Tridsať rokov som viedol v ŠKO Žilina Nocturno bar club, na ktorý návštevníci koncertov dodnes spomínajú. Po koncertoch sa stretávali s členmi orchestra a pri zlatistom moku rozoberali jednotlivé skladby, interpretáciu či celkovú problematiku umenia. Veľakrát som hostí aj obsluhoval, a to, myslím si, pridalo na spontánnosti atmosféry.

Vieme o vás, že ste hrali aj v zahraničí. Splnilo to vaše očakávania?

Vyskúšal som si aj zahraničný angažmán. Dostal som neplatené voľno, no problém nastal, keď som si mal za seba nájsť náhradu na „konzerve“. Zastúpil ma Milan Michalec, ktorý nakoniec v Žiline zostal aj žiť. S tanečnou kapelou som rok „vymetal” bary v Nemecku, Švajčiarsku a Nórsku, aby som napokon zistil, že prachy nie sú všetko. Moje rozhodnutie vymaniť sa z osídiel západných popových barov nebolo ťažké. Na rozdiel od iných hudobníkov, ktorým rovnako ako mne vyhovoval slobodný a cestovateľský život bez schôdzí a politických školení, mňa doma čakala tá najkrajšia práca na svete – v klasickom orchestri. Návrat k nej od „popíku“ bol jasným a správnym rozhodnutím, hoci vtedy u nás zúrila normalizácia.

Čo vás ťahalo ísť von?

Poviem na rovinu, že peniaze. Keď som porovnal 1 400 korún tu a 1 400 mariek tam, chcel som to vyskúšať. Ten jeden rok mi veľmi pomohol. Mohol som do niečoho investovať, obrazne povedané odraziť sa od dna. Kúpil som chalupu, podobnú, ako bola vo filme S tebou mě baví svět. A presne tie vylomeniny, možno s malými rozdielmi oproti filmu, sme tam robili s deckami aj my.

Môžete dať vlastný pohľad na zájazdy pred a po revolúcii?

Pred revolúciou sme boli na Západe úplne vyvalení, všetko bolo drahé, museli sme šetriť, jesť instantné polievky,do ktorých sme pridávali všetko možné, aby to malo inú chuť. Ale tá SLOBODA! Dýchali sme ju plnými pľúcami. Po revolúcii sa ceny začali pomaly vyrovnávať, mohli sme si občas zájsť aj na normálne jedlo, ochutnať „morské príšery” či inú exotiku, dovtedy neznámu. Najviac sme si užívali rozľahlé, kultúrne rôznorodé Španielsko, ktoré sme precestovali krížom-krážom, všetky jeho očarujúce provincie. A to víno! Žartujem, spoznali sme mraky ľudí, ich životy, radosti, problémy. Videli sme bohatstvo aj chudobu, bolo to veľmi obohacujúce.

Ako často ste chodili na zájazdy v rámci ŠKO Žilina?

K práci v orchestri patrili okrem koncertov, skúšok a nahrávok aj zahraničné zájazdy. Za totality to nebolo s cestovaním jednoduché, ale občas sa podarilo zorganizovať nejaké zaujímavé turné, najmä v Európe. Po revolúcii sa aj vďaka skvelému manažérovi a neskoršiemu riaditeľovi Vladovi Šalagovi, začalo cestovať oveľa viac a aj ďalej. Boli sme štyrikrát v Japonsku, dvakrát v USA, Brazílii, Kanade, neskôr v Číne. Prešli sme, samozrejme, celú Európu, absolvovali významné festivaly so sólistami, telesami či kapelami a robili nahrávky. Vo Viedni sme boli minimálne dvakrát ročne ako najčastejší hostia z Východu. Pracovali sme pre nahrávacie spoločnosti, robili filmovú hudbu. Bolo to roboty a roboty.

Beriete so sebou hudobné nástroje, keď chodíte na zájazdy? Máte v orchestri svoje bicie?

Oproti mnohým iným orchestrom sme mali tú výhodu, že sme sa zmestili aj so všetkými hudobnými nástrojmi do jedného autobusu. Spolu s našou vysokou interpretačnou kvalitou, úžasnou disciplínou a dochvíľnosťou, bola aj táto praktická drobnosť jedným z dôvodov našich častých ciest. Boli roky, kedy sme v sezóne absolvovali aj desať zájazdov. Nástroje patria orchestru, my sa o ne len staráme, udržiavame ich a používame. Iba niektoré sláčikové majstrovské nástroje sú majetkom jednotlivých hráčov. Ich cena rastie, takže je to dobrá investícia. Dychové a bicie vekom strácajú na hodnote, podobne ako auto.

Myslíte si, že to dnes majú mladí hudobníci jednoduchšie oproti minulosti?

Oproti nám, starcom, to majú dnes mladí ľudia asi málinko ťažšie, i keď to nie je ľahké porovnať. Oni žijú v demokracii a slobode, zatiaľ čo pre nás boli normalizačné časy peklom.

Dnes je ale spoločnosť rozdelená, rozkastovaná, peniaze priveľmi akcentované. V orchestri majú mladí dnes lepšie podmienky, zázemie aj možnosti, ale je väčšia konkurencia, tlak a viac sa od nich vyžaduje. Všetko je do veľkej miery individuálne, každý je iný.

Nikdy ste nepocítili únavu či stereotyp?

Naozaj nikdy. A to preto, že tá práca sama je absolútne antistereotypná. Raz skúšame ráno, raz poobede, inokedy cvičíme individuálne. Keby som sa mal teraz zamestnať niekde v banke od deviatej do piatej, tak ma asi na druhý deň odtiaľ vynesú. Každý koncert je iný a vždy hráme iný repertoár. Niekedy vážny, inokedy humorný, raz hráme vianočné, potom novoročné skladby. Mnohokrát sme takí dojatí, že až plačeme. Záleží to aj od toho, čo hráme. Aby to nebolo jednotvárne, stále niečo vymýšľame. Minule uprostred skladby hráči otáčali violončelami a ja som do toho pochodoval s činelami. Je to nádherná, kreatívna, ale aj zábavná robota. Veľakrát som si napríklad na skúške uvedomil, aké je to úžasné. Bolo mi dopriate.

Nebude vám za orchestrom smutno?

Myslím, že teraz je ideálny čas na zmenu a verím, že nový hudobník bude flexibilný človek, pretože bicie, to nie je sranda, to je vlastne milión nástrojov – tympány, súprava, malý bubon, vibrafón, xylofón, zvonkohry, zvony a množstvo zvukomalebných bicích.

Vy zjavne nebudete typický dôchodca, energie máte na rozdávanie

Myslím, že mám, a navyše, stále budem s orchestrom v kontakte a keď bude treba, hocikedy vypomôžem. Neviem, či je to naozaj tak, ale niekde som počul, že hra na bicie udržiava človeka vitálneho – fyzicky aj psychicky.

Ktoré spomienky vám utkveli v pamäti?

Bolo toho veľa, ale spomínam si napríklad, ako sme hneď po nástupe do orchestra  začali pracovať s Eduardom Fischerom na domácom aj zahraničnom poli. Precízny a po dokonalosti túžiaci Fischer z nás, mladých hudobníkov, vydoloval maximum. Hudobnú kritiku sme zaujali tak, že sme dostali ponuku do Salzburgu, a to naštudovanie renesančnej opery, kde sme sprevádzali svetové hviezdy vrátane legendárnej Edity Gruberovej. Bola to pre nás – elévov – obrovská pocta a povzbudenie na začiatku kariéry.

Veľmi si cením rôzne spolupráce, hrali sme s Mirom Žbirkom, Bohemian Voice, Čechomorom, Václavom Hudečkom, Daliborom Karvayom, všetko sa ani nedá vymenovať, tak veľa toho bolo. Absolvovali  sme exkluzívnu európsku spoluprácu s fenoménom Il Divo, keď si nás ich dirigent vybral ako stály orchester pre celé kontinentálne turné. Precestovali sme Európu krížom-krážom v nočných autobusoch, zažili sme obrovskú mašinériu vypredaných arén. A všade sme sa snažili propagovať Slovensko čo najviac.

Prežil som toho viac, než by vystačilo na tri životy – a nikto mi to už nevezme. Na cestách som stretával dobrých ľudí, hľadajúcich lásku, pokoj a mier, a práve preto, napriek vyčerpaniu, napätiu a mnohým ťažkostiam, všetko stálo za to. Nič neľutujem. „Non, rien de rien, non, je ne regrette rien.“ (Édith Piaf)