Koncertný majster Robert Kopelman: Po návrate na Slovensko chcem odovzdať skúsenosti mladým

Popredný huslista Robert Kopelman strávil mnoho rokov v zahraničí. V súčasnosti je koncertným majstrom v ŠKO Žilina, pedagógom na Konzervatóriu Žilina a na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Váži si každú príležitosť v živote, či už študijnú alebo pracovnú. Návrat na Slovensko vníma ako možnosť svojho ďalšieho hudobného rastu a pomoci mladšej generácii.

Ako prebiehala vaša životná cesta umelca?

Narodil som sa v Bratislave, v meste, ktoré mi dalo množstvo príležitostí hudobne rásť. Od detstva som bol obklopený školami, súbormi, koncertmi a ľuďmi, ktorí hudbou žili. Som za to veľmi vďačný – práve toto prostredie ma prirodzene nasmerovalo k ceste, po ktorej kráčam dodnes.

Vieme o vás, že pochádzate z hudobnej rodiny. Aký vplyv mala na vás?

Áno, otec bol koncertným majstrom Slovenského komorného orchestra, vyhľadávaným pedagógom na Slovensku i v zahraničí. V Bratislave pôsobil na konzervatóriu a VŠMU. Bol mojím hudobným sprievodcom, vzorom, učiteľom a aj prvým kritikom. Nedá mi nespomenúť taktiež môjho strýka, ktorý pôsobil v svetoznámom Borodinovom kvartete. Husle u nás v podstate neboli nástroj, ale ďalší člen rodiny. Mama so sestrou viac inklinovali ku klavíru, ktorý študovali na ZUŠ.

Čiže husle boli pre vás prvou hudobnou voľbou?

K hudbe som inklinoval od malička. Už v 2 – 3 rokoch som rád spieval a „vyklepkával“ tóny na klavíri mojej sestry. No keď bol čas nastúpiť na ZUŠ a rozhodnúť sa, zvíťazili husle. Vzorom bol pre mňa otec. Videl som, ako doma cvičí, navštevoval som jeho koncerty a videl som, ako hrá. Tento nástroj som dokonca po ňom aj zdedil – mám tú česť hrať na vzácnych talianskych husliach Santo Seraphin z 18. storočia. S nimi sa cítim tak, akoby som mal v rukách kúsok živej histórie.

Som vďačný za obrovské množstvo príležitostí počas svojej kariéry. Aj preto chcem odovzdávať svoje skúsenosti ďalej.

V čom sa líšia staršie husle od tých súčasných?

Zvuk terajších moderných nástrojov je iný. Myslím si, že najväčší rozdiel je v dvoch faktoroch. Jeden je materiálové zloženie a spracovanie a druhý, veľmi dôležitý, je ich vek. Čím sú husle staršie, tým je kvalita zvuku zrelšia. Samozrejme, záleží aj na kvalite prevedenia samotného nástroja. Aj 300-ročné husle z obdobia najväčších husliarov, vyrobené nekvalitne alebo – povedal by som – amatérsky, nemusia byť zvukovo také úžasné.

Aké danosti musí mať človek, aby sa vypracoval na huslistu v orchestri?

Je potrebné si uvedomiť, že sú nutné každodenné skúsenosti získavané v tíme. Je rozdiel hrať sólo, či kvarteto. V orchestri je to postupne nadobudnutá kolektívna skúsenosť.

Samozrejme, pre každého hudobníka je to aj vytrvalosť, disciplína a schopnosť učiť sa celý život. Orchester je živý organizmus – nestačí len „vedieť hrať“. Musíte byť tímový hráč, vedieť počúvať, reagovať, prispôsobiť sa a zároveň priniesť vlastnú „farbu“.

Čo považujete za svoj prvý väčší úspech?

Prvým výrazným momentom pre mňa bola možnosť zahrať svetoznámemu huslistovi Isaacovi Sternovi. Mal som vtedy 14 rokov a bolo to v Budapešti počas jedného z jeho koncertov. Keď pozitívne zhodnotil môj umelecký výkon, cítil som sa nesmierne motivovaný a poctený jeho slovami. Sternove  pozitívne prognózy ma ešte viac „nakopli“ a odvtedy som sa snažil hrať v princípe non-stop.

Ďalším úspechom bolo 4. miesto na súťaži Carl Flesch Competition v Maďarsku, čo bola vtedy jedna z najväčších skúšok mojej mladosti. Po súťaži prišli pozvania na sólové koncerty doma aj v zahraničí (vo Fínsku, v Českej republike, Maďarsku a Rakúsku) – to bol okamih, keď som si uvedomil, že hudba môže byť pre mňa skutočnou profesiou.

Počas štúdia v Helsinkách som bol vybratý spomedzi mnohých huslistov, aby som dva mesiace pôsobil ako vedúci skupiny druhých huslí v Japonsku. Získal som viacero ocenení z národných aj medzinárodných husľových súťaží a viackrát aj 1. cenu na súťažiach v Rakúsku a Nemecku.

O úspechoch ste nám povedali, ale život je niekedy ako sínusoida. Prekonali ste aj nejaké krízy?

Áno. Každý hudobník ich pozná – najmä po ukončení štúdia, keď stojí na pomyselnej križovatke a má sa rozhodnúť, akou cestou pôjde ďalej. Orchester, sólová dráha? Pre mladého človeka je to náročná úloha – musí urobiť prvé správne rozhodnutie, bez sprievodcu, bez pedagóga, ktorý mu doteraz ukazoval smer. Reálna a asi najväčšia kríza ma postihla v roku 2022, kedy som musel po deviatich rokoch ukončiť svoju činnosť vedúceho sekundu v Malajzii. Orchester sa rozhodol zamestnávať výlučne miestnych hudobníkov, a preto prepustil viac ako 90 percent pôvodných. Drvivá väčšina mojich vtedajších kolegov sa vrátila do svojich rodných krajín. Vtedy som rozmýšľal aj nad úplnou zmenou povolania. Rád pracujem s ľuďmi, tak som zvažoval aj kariéru v HR segmente.

Ja osobne považujem krízy za nevyhnutnú súčasť rastu – sú potrebné, pretože nás posúvajú ďalej. Táto moja ma posunula do 49. sezóny ŠKO Žilina v septembri 2022. Po rokoch v zahraničí som pocítil, že je čas priniesť skúsenosti domov.

Študovali ste na viacerých univerzitách. Môžete nám o nich povedať viac?

Moje štúdium bolo rozdelené medzi „viaceré svety“. Bratislavské konzervatórium mi dalo pevné základy, na ktorých staviam dodnes – najmä vďaka otcovi. Jeden rok som strávil na HAMU v Prahe, a potom prišla príležitosť pokračovať vo Fínsku. Hlásilo sa tam okolo 80 uchádzačov a prijatých bolo len zopár z nás – bral som to ako povzbudenie, že cesta, po ktorej idem, má zmysel. Mojou Alma mater sa teda stala Sibeliova hudobná akadémia v Helsinkách, ktorá mi ponúkla úplne iný svet hudobného myslenia.

V čase mojich štúdií bol najdôležitejší výber pedagóga, ktorý študenta sprevádza hlavným predmetom. Ja som mal možnosť študovať u žiakov Davida Oistracha. Počas prvého stupňa ma viedla profesorka Olga Parchomenko. Zaujímavé je, že môj otec bol jej prvý a ja jej posledný študent. Keď nás opustila, bolo to v čase prechodu na magisterský stupeň, študoval som u profesora Alexandra Vinitského.

Po štúdiách vo Fínsku som sa vrátil na Slovensko a tu som si doplnil doktorandské vzdelanie na VŠMU v Bratislave v triede profesora Jablokova. Štúdium na univerzitách považujem za základ, boli pre mňa nevyhnutné, ale inšpiratívne boli aj workshopy a majstrovské kurzy u svetoznámych umelcov a pedagógov. Každý má svoje nazeranie na hudbu, každý ma posunul vpred. Zo všetkých by som rád spomenul mená ako: Zakhar Bron, Igor Oistrach, Igor Bezrodny, Victor Liberman, Hermann Krebers a Eduard Schmieder.

Ako by ste posúdili univerzity doma a v zahraničí? Môžete zhrnúť ich prínos pre vaše napredovanie?

Zhrnutie štúdií? Doma som dostal základy, techniku a disciplínu. Fínsko mi dalo priestor na iný pohľad interpretácie. Som rád, že som zažil oba svety. Tie dve skúsenosti sa dopĺňajú, navzájom nesúperia. A aj doktorandské štúdium mi dalo veľmi veľa pozitívneho. Štúdium u profesora Jablokova bolo pre mňa obrovskou skúsenosťou. Keďže som bol externý študent, mohol som pracovať v Malajzii a zároveň koncertovať na Slovensku. Taktiež som mal možnosť byť doma s rodinou.

Nemám špeciálne rituály, potrebujem len krátku chvíľu sústredenia a vnímať hudbu. Iba keď nastúpim ako koncertný majster alebo sólista, pociťujem zdravú, ako sa hovorí – športovú trému.

Vy sám pochádzate z hudobnej rodiny. Vediete k hudbe aj svoje dieťa?

Áno, mám 7-ročnú dcéru, ktorá je prirodzene muzikálna. Inklinuje k spevu, zaujíma ju klavír a sama si od začiatku školského roka vybrala hru na husle. Verím, že hudba je dar, nie povinnosť. Snažím sa jej ukázať, čo hudba dokáže, ale nechávam jej slobodu vybrať si vlastnú cestu, nech je akákoľvek.

Pri vašich koncertoch s obdivom pozeráme na súhru hudobníkov s dirigentom. Ako navzájom spolupracujete?

Naša spolupráca je nevyhnutnosťou, no platí, že je medzi nami partnerstvo a dialóg. Dirigent má svoju víziu, ja ju tlmočím kolegom v orchestri. Mnohokrát je to kompromis – spoločne hľadáme riešenia, aby sa výsledok čo najviac priblížil požiadavkám. Pre mňa ide o vzájomnú komunikáciu, rozhodne nie o hierarchiu. V praxi to funguje tak, že buď vysvetľujem, alebo ukážem a zahrám, čo je potrebné. Väčšinou je prvá skúška v pondelok, cvičíme aj v utorok a v stredu a vo štvrtok je už generálna skúška. Keď k nám príde hosťujúci dirigent, komunikujeme už v predstihu.

Aplauz pre mňa znamená potešenie, že sa hudba, ktorú hráme, páči ľuďom, ktorým ju s kolegami prinášame. Aplauz je najdôležitejší aspekt pre každého interpreta.

Nosíte si „prácu“ aj domov? Počúvate aj iné hudobné žánre, ako klasiku? Čo je pre vás relax?

Väčšinou sa snažím cvičiť v priestoroch orchestra. Jednak tam mám pokoj a lepšie sústredenie, jednak rešpektujem susedské vzťahy. Keď som bol malý, otec doma často hrával, pretože si na to susedia už zvykli. Keď si po práci potrebujem oddýchnuť, preferujem aspoň polhodinu úplného ticha. Pri bežných činnostiach – varenie, šoférovanie či v kaviarni – si však veľmi rád vypočujem rôzne žánre, napríklad jazz, latino aj rock. Najradšej relaxujem s rodinou – s partnerkou a dcérou. Rodina je pre mňa miesto, kde si nabíjam baterky. Rád si vychutnám wellness a milujem korčuľovanie, plávanie a cestovanie. Mám rád more, ale zaujíma ma aj história a pamiatky.

Cestovanie je spojené aj s vašou prácou. Kde všade ste vystupovali?

Od Európy až po Áziu. Ako sólista som hral na Slovensku, v Česku, v Rakúsku, v Nemecku, vo Fínsku, v Portugalsku, v Maďarsku, v Malajzii, v Mozambiku aj v Japonsku. S orchestrami sme precestovali kus sveta, naše koncerty odzneli v krajinách ako Indonézia, Čína, Japonsko, Vietnam, Rusko, Švédsko, Francúzsko… v podstate sme prešli celou Európou.

Každá krajina má iné publikum a inú energiu. Žiadne dve nie sú rovnaké – práve to je kúzlo hudobného života. Baví ma objavovať tieto rozdiely.

Keď sa obzriete späť, do minulosti, za čo ste vďačný?

V prvom rade som vďačný všetkým, ktorí mi pomohli v začiatkoch môjho štúdia a kariéry. Slovensko mi dalo príležitosť hrať v orchestroch s unikátnou energiou či už v Žiline alebo v Košiciach. Zároveň si cením, že som mal príležitosť pôsobiť v špičkových orchestroch aj v zahraničí, kde som zažil rôznu kultúru. Hral som v Kymi Sinfonietta vo Fínsku, v Malaysian Philharmonic Orchestra v Kuala Lumpur a v kvartete vo Viedni. Každý orchester doma i v zahraničí ma niečo naučil.

V závere rozhovorov sa väčšinou pýtame na plány a sny, máte ich aj vy?

Túžim rásť profesionálne aj pedagogicky a odovzdávať skúsenosti ďalším generáciám. Rád by som dosiahol nové úspechy so Štátnym komorným orchestrom Žilina, aby o kvalite našej hudby bolo počuť nielen u nás, ale aj v zahraničí.