Jána Blahovca, najmä jeho hlas, väčšina Žilinčanov pozná z pódií a javísk, ale aj z obradov – v poslednom čase predovšetkým zo svadieb i pohrebov – ale aj z rôznych podujatí v meste a okolí. Rečnícky a moderátorsky prejav, ale najmä prednes poézie v jeho podaní, dodáva týmto podujatiam slávnostný a dôstojný ráz. Kadiaľ viedla jeho cesta k rečníctvu a recitácii? Ako ešte trávi voľný čas a kam denne chodí na bicykli? Poďte s ním na kus reči.
Kedy ste zistili, že je váš hlas zaujímavý?
Často sa ma pýtajú, či si moji rodičia všimli, že mám, takpovediac, zaujímavý hlas. Ten musel prejsť mutáciou, ale ani potom som nezbadal, že by si niečo všimli. Až na strednej škole som pobadal, že môžem dať slovu v istej situácii výrazné zafarbenie a náležitú výrazovú silu, čo som začal využívať najmä v recitačných súťažiach. Pekný hlas ešte nemusí znamenať všetko. Treba sa naučiť narábať s ním, to znamená zoznámiť sa napríklad s hlasovou technikou a inými dôležitými vecami.
Najprv som sa učil od najpovolanejších recitátorov. Do omrzenia som si v literárnom kabinete prehrával platne s ich nahrávkami. Potom som skúšal rytmus, dikciu, hlasové odtiene týchto majstrov, ich odkrývanie zákulisia slov a toho, čomu sa odborne hovorí – sémantika slova, textu. Lebo darmo budete mať zaujímavý hlas, keď s ním nedokážete odkrývať skryté významy. K poslucháčovi by mali plynúť ako zážitok a posolstvo zároveň.
Vaša stredná škola vôbec nebola umeleckého zamerania…
Na strednej škole v Ružomberku som musel kresliť to, čo som podľa zadania vyprojektoval. Vadilo mi len to, že na pauzákoch išlo o priamky, pravé uhly a perfektné oblúky, lenže mňa to už na základnej škole ťahalo ku kresleniu prírodných motívov a portrétov. No a tam pracuje ruka iným tvorivým spôsobom. Keď som v rysovni kreslil ventilátor, stala sa medzi spolužiakmi populárnou veta profesora predmetu stroje, keď sa zahľadel na môj podklad formátu A0 na rysovacej doske: „Blahovec, zase len tie osičky, osičky…“ Trvalo mi, kým som sa prinútil na technické čiary. Pod tlakom termínu, teda na poslednú chvíľu, som podľa výpočtov nakreslil, prepauzoval a odovzdal. Toto štúdium ma bavilo, ale vo voľnom čase som unikal k slovesným formám.
Stal som sa aj hlásateľom v mestskom rozhlase. Neskôr mňa a ďalších podobných pritiahla do divadelného súboru Textilák pri Bavlnárskych závodoch V. I. Lenina v Rybárpoli pani učiteľka Gabriela Uhlárová, teta Gabika, ako sme ju volali, matka známeho režiséra Blaha Uhlára. Ale silným momentom bolo tematické školenie členov rozhlasových krúžkov v Jasnej pod vedením režiséra Slovenského rozhlasu v B. Bystrici, ktorý s nami na záver pripravil rozhlasovú reláciu a mne dal čítať sprievodné slovo. Hotovú reláciu sme si vypočuli a on mi dal ponuku, či by som nešiel pracovať k nemu do banskobystrického rozhlasu. „Inu, svět je malý a o náhody tady není nouze“. Poďakoval som sa, no v tom čase som už bol prijatý na divadelnú fakultu do Bratislavy.
Takže ste mali našliapnuté na hereckú dráhu?
Áno, nastúpil som na štúdium do Bratislavy, no mal som dosť ťažký úraz chrbtice. Problémy cítim dodnes. Ale niečo zlé môže byť aj na niečo dobré. Po čase som sa konkurzom dostal do profesionálneho Vojenského umeleckého súbor Západného vojenského okruhu Tábor. Tvoril ho orchester, sólisti a spevácky zbor, dramatická skupina, balet, ľudová hudba a ľudové tance. Súbor mal pôsobnosť pre Čechy a Moravu. S hlavným programom sme vystupovali pre vojakov i civilistov. Bola to dobrá praktická škola a na toto obdobie mám pekné spomienky.
Zdokonalil som sa aj v písaní scenárov, keď ma do spolupráce prizval Eduard Werner, dramaturg Československej televízie, ktorý bol do súboru povolaný z Prahy ako „záložák“. Keď sme si dali v písaní pauzu a on niekam odišiel, povyberal som z koša papiere, ktoré inokedy popísal dialógmi do televíznej hry. Zrejme nebol s nimi spokojný. Mal hrozný rukopis, možno zámerne, ale rozlúštil som ho. Videl som majstrovu techniku tvorby scenárov. Keď som neskôr rozmýšľal, čo ďalej, rozhodol som sa pre štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, lebo som si uvedomil, že v televízii a rozhlase sa mimo novinárskych uplatňujú aj umelecké formy. Podarilo sa, skončil som so špecializáciou na elektronické masmédiá. Z minulosti som mal silný zážitok z účinkovania v štúdiu ČST na Vladislavovej ulici v Prahe po boku Petra Haničinca a ďalších. Dosť ma tam poobracali pred kamerami, kým som si nezapamätal, na ktorú sa kedy natočiť a kedy rozprávať.
Kde vás zavialo potom?
Od pätnástich rokov som bol z rodiska preč. Pri prvej príležitosti som sa vrátil do Žiliny a začal som pracovať na odbore školstva a kultúry Mestského národného výboru v Žiline. V roku 1984 mi v okresných novinách vyšla báseň Rachitída, v ktorej som kritizoval neduhy vtedajšieho režimu. Ten ma svojimi drsnými prostriedkami vyhnal z mesta bez možnosti zamestnať sa. Bol som už ženatý a mali sme ročnú dcérku. Nemohol som vedieť, že kolega, sediaci vo vedľajšej miestnosti, je agentom ŠtB. Pomohla mi zhoda okolností, keď vo Višňovom zrazu nemal kto robiť kultúru a obec mi túto prácu ponúkla. Vyrastal som tam, ľudia ma poznali. Bol som už členom Slovkoncertu v odbore hovorené slovo a tieto kontakty som využil na dotiahnutie profesionálnych programov do obce. Podobne aj z Pragokoncertu. Po „zamatovej revolúcii“ v roku 1989 sme vytvorili v obci výbor VPN a vypísaním referenda sme zabezpečili návrat samosprávy do Višňového. Keď už režim na mňa nemohol, zamestnal som sa v televízii, vyskúšal som si prácu hovorcu na krajskom úrade, nejaký čas som mal na starosti divadelnú činnosť v kraji, vrátil som sa k žurnalistike, v rozhlase som moderoval aj reláciu pre jubilantov, ktorá sa stala veľmi populárnou.
Na pôsobenie na úrade Žilinského samosprávneho kraja po roku 2002 mám zlé spomienky lebo spôsoby jeho vedenia mi pripomínali totalitné časy. Vrátim sa k pôsobeniu na MsNV – na odbore školstva a kultúry som s kolegyňou pomáhal organizovať podujatia, na ktorých som aj účinkoval. Bolo ich vtedy omnoho viac než dnes. Bavilo ma to, pretože som chodil do terénu a robil tvorivú robotu. No, neviem, zatiaľ hovorím len o sebe, ale žiadna činnosť nemôže byť úspešná bez ľudí, ktorí s vami spolupracujú, a tých bolo neúrekom. Celý život ma veľmi bavilo načítavať texty k dokumentárnym filmom. Medzinárodne boli úspešné tie, ktoré nakrútil majster športu Slavomír Chmela. Mali zväčša horskú a jaskyniarsku tematiku. Podobne som spolupracoval s Milanom Koscom, Jozefom Surovým a inými.
Medzi tými podujatiami boli a sú aj pohreby. Je ťažké odosobniť sa? Sú predsa len emočne náročné…
Aj takéto veci treba robiť profesionálne. Kto sa ľaká pohrebnej atmosféry, nech sa tam nechodí prihovárať, pretože to nezvládne. Pohrebný prejav žánrovo patrí do skupiny príležitostných a ceremoniálnych prejavov a môže ísť o verejný, aj o rodinný prejav. Náročnejší sa zdá byť verejný, lebo je pred smútočným zhromaždením, pred publikom. Ja príhovor spájam s recitáciou, ktorá citlivo navodzuje atmosféru, a tak ju aj zakončuje. Musí byť symbióza vo výbere poézie a príhovoru.
Na to sa treba sústrediť. Dobrý rečník, recitátor, však vníma celkovú atmosféru, aby ju mohol umocniť a keď treba, aj zmierniť. Vyskytli sa i prípady, keď pozostalí požadovali ladiť príhovor „veselo“, veď ich zosnulý bol obľúbený pre veľký zmysel pre humor a v tom duchu sa s ním chcú aj oni rozlúčiť. Tak nejak je to s tým odosobnením. V symbióze musí plynúť aj hudba a spev. Silný účinok má recitácia, podfarbovaná vhodnou hudbou – melodrám, najmä v závere obradu.
V čom spočíva vaša príprava?
To je široká otázka. Keď chce človek robiť poctivo, musí sa dobre pripraviť, to znamená spraviť pohybovú, dychovú a artikulačnú rozcvičku, rezonanciu, aby sa hlas niesol. Najprv však treba napísať príhovor. Povypytovať sa pozostalých na zosnulého, aj keď im nie je práve do reči. Čím viac sa o ňom dozviem, tým sa mi lepšie píše. Text by mal mať literárnu úroveň, to je základ pre výsledný efekt. Ľudia pri každom príhovore očakávajú myšlienkový a estetický zážitok. Nemožno ich sklamať.
Mali ste niekedy problém pri zvlášť emotívnych pohreboch?
To ani nie. Ale sú momenty, keď zomrie niekto veľmi známy alebo blízky a situácia vás donúti prihovoriť sa. Znovu pomáha technika – správne narábať s dychom, intonačnými prostriedkami, ako je funkčná pauza, nenápadná zmena rytmu či intenzity hlasu a napokon použiť „timbre“ – hlasové zafarbenia také, aby sa ešte umocnil estetický účinok prejavu. Aj náhla emócia sa dá dobre využiť. Za socializmu si musel rečník dávať pozor na každé slovíčko, aby sa nedostal do konfliktu s režimom. Spomínam si na pohreb predsedu ONV a jeho manželky, ktorí zahynuli pri strete autobusu s vlakom. Bola tam celá politická garnitúra okresu a masa ľudí. Predseda bol mladý a obľúbený. Choďte do takej situácie a recitujte texty! Ak nerezonujú s pocitmi zúčastnených, je zle. Mám už 70 rokov a keď vystupujem na pohrebe človeka o niekoľko rokov mladšieho ako ja, tak mi niekedy v hlave zasvieti kontrolka.
Aké to bolo cez kovid?
No, bolo to zvláštne recitovať a rozprávať cez rúško, ale dobre nastavený mikrofón pomôže. Aj tak, hneď ako to bolo možné, dával som rúško dole.
Ktorí sú vaši najobľúbenejší básnici?
Veľmi rád mám poéziu Laca Novomestského, s ním a s Majakovským som vyhral aj československú súťaž. Dotýkam sa básnikov, ktorých tvorba mi sedí. To je prirodzené. Vyberám si verše nadčasové, platné v každej dobe. Také sú napríklad verše Milana Rúfusa. Ale stalo sa mi, že to, o čom som si myslel, že mi nesedí, som zrazu prijal a – nepustil, napríklad Smreka. Na jednom literárnom podujatí mi zúčastnené ženy otvorili Smrekovu zbierku a chceli, aby som predniesol vybranú báseň. Dvakrát som si ju prečítal a zarecitoval. V tej atmosfére som prišiel na to, ako sa vitálnych Smrekových veršov zmocniť. Za jednu z najkrajších básní, aké som kedy recitoval, pokladám jeho Lúčnu baladu. Je krátka, ale nádherná, magická. Potom som sa naučil naspamäť Bacardi. Paradoxne som výber z tejto básne na požiadanie recitoval aj na pohrebe výtvarníka Andreja Barčíka a bábkového výtvarníka Martina Bálika v Mestskom divadle. Podobne ako so Smrekom to bolo aj s Hviezdoslavom, ale aj so žilinským Jankom Frátrikom. Zahraničných autorov nebudem spomínať, je ich veľa.
Na čo si musíte dávať pozor kvôli hlasu?
Snažím sa vyvarovať studených a bublinkových nápojov. Aj keď sme si odskočili z televízie do neďalekej krčmy na pivo, vždy som si ho nechal ohriať. Profesor Viliam Záborský nosil okolo krku voľný šál, aby neprechladol. Pred predstavením si dal deci bieleho vínka. Hovoril nám, že aj fúzy robia tvrdšiu hornú peru, a to môže ovplyvniť čistotu výslovnosti. Hlasivky sú najcitlivejší orgán v ľudskom tele a stačí málo, aby sa poškodili. Operný spevák Martin Babjak chodil medzi otužilcov, aby mal pevné zdravie. Čím je väčší nápor na hlasivky, tým ich treba viac trénovať, pri všetkej opatrnosti, odbornosti. Bublinkové, ľadové, ani horúce nápoje hlasivkám neprospievajú. Treba dodržiavať hlasovú hygienu. Musím povedať, že som veľmi sklamaný zo slovných prejavov moderátorov v elektronických masmédiách. Akoby nemali ani potuchy o ortoepii – náuke o správnej spisovnej výslovnosti.
Sedíme na mieste, kde chodíte za ďalším koníčkom. Holubiarstvom. Odkedy sa mu venujete?
V podstate od šiestich rokov. Priviedol ma k nemu otec. Pristavoval ku chalupe verandu a pod strechou bol nevyužitý priestor, v ktorom spravil holubník. Postavil som postupne štyri holubníky pre poštové holuby podľa toho, kde som zakotvil. Na ten štvrtý, najlepší, sa teraz dívame. Mám ho na prenajatom pozemku 4 km od bydliska, čo mi poriadne komplikuje život. O 220 holubov sa treba permanentne starať, inak nie sú výsledky na pretekoch ani v odchove.
Je tu pokoj, ktorý holuby potrebujú. Vždy to bolo tak?
Veľké problémy som mal s falošným pútnikom, ktorý žobre pri kostole a za vyžobrané peniaze, k údivu, zriadil farmu v tesnej blízkosti môjho holubníka. Ďalší sused ho riešil súdnou cestou, lebo nedodržiaval nájomnú zmluvu na pozemok, ale rozhodnutie súdu nemal kto prevziať lebo „pútnik“ má v Žiline štatút bezdomovca, je teda bez adresy a, paradoxne, teda i bez majetku. Vyzerá to tak, že zneužíva náboženské cítenie ľudí pre osobné ciele, čím nebezpečným spôsobom poškodzuje genius loci Žiliny.
Ako často chodíte k holubom?
Každý deň ráno a v neskoršie popoludnie. Vypustím ich na prelet, ktorý trvá asi 45 minút, podľa počasia a útokov dravcov. Potom ich nakŕmim, vyčistím holubník, lebo hygiena je základ. Za sezónu, trvajúcu do konca júla, mávajú aj 20 pretekov, postupne od 150 do 750 kilometrov.
V jeseni sú na rade mladé holuby, majú len 5 pretekov, piaty je zvyčajne z Prahy. Konštatovanie príletu holubov z pretekov je dnes elektronické a vyhodnocovanie sa koná cez počítač. Je to systém založený na prísnych pravidlách v rámci Slovenského zväzu chovateľov poštových holubov.
Máte vyšportovanú postavu, patrí aj šport k vašim koníčkom?
Dodnes ma môžete v zime, v lete vidieť na bicykli. Zlé počasie ma neodradí. Zatiaľ, pretože ma začína limitovať vek. Do šesťdesiatky som trénoval kondičnú kulturistiku s čoraz menšou záťažou. Pred tridsiatimi rokmi sme si so susedom spravili činkáreň v pivnici paneláka. Teraz mi kondíciu drží len bicykel, robota v holubníku a jeho okolí. Keď som pracoval vo Višňovom, nahovoril som tamojších šikovných chlapcov, trénujúcich po šopách, aby vo voľnom suteréne kultúrneho domu spravili posilňovňu.
Podľa zahraničných katalógov vyrobili špičkové stroje na cvičenie a neskôr zariadili aj susednú miestnosť pre ženy. Čoskoro sme mali majsterku Slovenska. Na Slovensku boli vtedy len dve také parádne posilňovne – v Bratislave a Košiciach. V mladosti som rád aj behal – keď sa mi nechcelo v Žiline čakať na autobus, prebehol som do Višňového, čo bolo osem kilometrov.
Zhruba pred dvanástimi rokmi vám vo vydavateľstve EDIS Žilinskej univerzity vyšli dve odborné knižky o žilinskej žurnalistike. Vieme, že píšete aj básne, ktoré vám príležitostne vychádzali v periodickej tlači. Neuvažujete ich vydať knižne?
Verše ma bavilo písať od pätnástich rokov. Sem-tam mi ich uverejnili. Niečo som dal teraz dohromady a dám to na posúdenie. Viete, recitoval som autorov, ku ktorým mám veľkú úctu a obdiv. Som si vedomý, čo musí obsahovať dobrá poézia. To je latka, ktorú by som nechcel podliezať. Mám rešpekt, ale aj zvedavosť, ako by ľudia na zbierku reagovali. Vyskúšal som si v nej rôzne poetiky a obsahy, ktoré by mohli zaujať.
