Slovenská herečka a speváčka Barbora Švidraňová stála na javisku už od štyroch rokov. Prešla si folklórom, televíznou slávou aj hlbokými životnými zmenami. V otvorenom rozhovore bez cenzúry prehovorila o tom, ako v šoubiznise vnímali jej telo, prečo odmieta radikálnu obhajobu obezity a ako ju vyhorenie počas pandémie priviedlo k novej profesii. Exkluzívne poodhalila aj súkromie – ako dnes funguje s otcom svojho syna a prečo v lete balí kufre do Talianska.
Na sociálnych sieťach veľmi otvorene a bez prikrášľovania hovoríte o nedokonalostiach ženského tela. Dnes sa veľa skloňuje pojem body shaming (hanobenie tela). Ako vnímate súčasné nastavenie spoločnosti?
Mám pocit, že v tejto téme sa to v niečom preháňa a upadáme do extrémov. Možno to niekoho urazí, ale ja nie som zástankyňou radikálnej obhajoby obezity. Na plagátoch a módnych mólach dnes vidíme patologicky obézne ženy a prezentuje sa to ako niečo úplne normálne a zdravé. Samozrejme, plne chápem, ak má niekto vážny zdravotný problém, a rozhodne sa nikomu netreba vysmievať. Ale nemali by sme obezitu pretláčať ako zdravý trend, rovnako ako to bolo v minulosti s nezdravou extrémnou chudosťou.
Práve táto honba za dokonalosťou dlhé roky psychicky ničila mladé dievčatá.
Presne tak, z toho potom vznikajú psychické poruchy, anorexia a mladé baby končia v nebezpečných extrémoch. Nenávidia svoje vlastné telo, pretože im nikto nevysvetlí, že porovnávať sa s nereálnym ideálom z časopisov je tá najväčšia hlúposť na svete. Funguje to však aj opačne. Poznám dievčatá, ktoré sú prirodzene veľmi chudé, chcú pribrať a nejde im to. Okolie sa im pritom vysmieva, že sú vychrtnuté a nič nejedia.
Podľa mňa je vzhľad a ľudské telo tá úplne posledná vec, ktorú by mali cudzí ľudia komentovať a hodnotiť. Nikto z nás totiž nikdy nevie, čo si ten druhý prežíva, aký má zdravotný príbeh alebo čím si prešiel. Miesto hodnotenia postavy by sme sa mali radšej opýtať: „Ako sa máš? Je všetko v poriadku?“ Mali by sme skrátka viac vážiť slová a spôsob, akým sa pýtame.
Médiá a šoubiznis na nás tieto nezdravé vzorce valia nepretržite. Pocítili ste to niekedy na vlastnej koži?
Šoubiznis je v tomto extrémny. Keď som bola mladšia, veľmi som tým trpela. Mala som normálnu stavbu tela, no cítila som sa tučná a neprijateľná pre určité roly. Spoločnosť si zadefinovala nejaké archetypy a hľadala „jemné, krehké krásky“. Keď ste boli normálna žena, dali vám hrať maximálne tak zlú sestru, pretože na princeznú ste neboli dostatočne „vychrtnutá“. Akonáhle vybočujete z tabuliek, máte problém. Dúfam, že sa to už posunie k zdravšiemu balansu. Trendy sa predsa menia každú dekádu – v päťdesiatych rokoch bol ideál úplne iný ako v šesťdesiatych pri Twiggy. Preto netreba podliehať trendom, ktoré o pol roka nebudú platiť, ale radšej zapojiť zdravý sedliacky rozum. Extrémy na oboch stranách vedia veľmi ublížiť.
Osobitnou kategóriou sú komentáre na adresu čerstvých mamičiek. Vy sama o popôrodných zmenách hovoríte veľmi úprimne.
Do tela ženy po pôrode nemá nikto právo sa obúvať. Je to nesmierne krehké obdobie. Žena má sama dosť práce s tým, aby sa prijala, pretože jej telo prešlo za deväť mesiacov extrémnou zmenou. Každý pôrod je iný, sprevádzajú ho bolesti, hormóny, proces napájania sa na bábätko… Sú to také intímne veci, že nevhodný komentár typu „a kedy mieniš schudnúť?“ dokáže ženu zlomiť a priviesť ju priamo do popôrodnej depresie.
Médiám by som úplne zakázala hodnotiť ženy v tomto stave. Tie titulky, ktoré ospevujú celebrity slovami „pozrite sa, ako vyzerá šesť týždňov po pôrode, je to vôbec možné?“, robia strašne veľa zla. Ostatné ženy sa potom cítia neschopne. Pritom tá matka, ktorá hneď neschudla, sa možno za tých šesť týždňov plne napojila na dieťa a neriešila egoisticky to, ako vyzerá. Ženy by mali mať v popôrodnom období absolútnu sociálnu imunitu a byť v tomto smere nedotknuteľné.
Okrem herectva sa dnes aktívne venujete sound healingu (zvukoterapii). Čo vás k nej priviedlo?
Objavila som ho tak, že som bola počas covidu milimeter od vyhorenia. Zostala som s malým synom sama, mal vtedy asi dva roky a ja som netušila, čo bude, z čoho budeme žiť a kde vlastne budeme bývať. Keď nás po prvých mesiacoch izolácie trochu pustili von, poprosila som maminu o stráženie a odišla som na Liptov na víkendový workshop zameraný na oddych a meditáciu. Na záver tam jedna žienka robila zvukový kúpeľ s krištáľovými nástrojmi a mňa to úplne očarilo. Zobralo ma to do nejakých krásnych fantázií a domov som sa vrátila s pocitom extrémneho uvoľnenia. Môj nervový systém, keďže som od malička hudobníčka, na to zareagoval geniálne.
Začala som zisťovať detaily a kúpila som si prvú misku. Potom prišiel ďalší nástroj a ďalší… Nakoniec som celú výplatu zo seriálu minula na tieto nástroje! (smiech) Povedala som si však, že to nevadí, správny hudobník to skrátka musí mať doma. Zbierať nástroje je moja obrovská záľuba. Baví ma kombinovať ich a objavovať, čo všetko sa s nimi dá robiť. Urobila som si neskôr oficiálny, takmer polročný odborný kurz s mentorkou a certifikátom. Chcela som mať istotu, že to robím profesionálne a že som tomu venovala viac ako len víkend. Za víkend sa nedá naučiť všetko o frekvenciách a o tom, ako pôsobia na ľudské telo.
V čom vlastne spočíva základný princíp zvukoterapie? Používate iné frekvencie, než na aké sme bežne zvyknutí z rádií či koncertov?
Svoje nástroje mám ladené na východziu frekvenciu 432Hz – to znamená, že komorné “A” je v tomto takzvanom Verdiho ladení a odvodzujú sa od toho všetky ostatné tóny. Je to mäkšie ladenie ako 440Hz a lepšie stimuluje para-sympatický nervový systém. Nie je to o tom, že by 440Hz bolo vyslovene zlých, na mainstreamovú hudbu sú ideálne, lebo ostrejšie ladia spolu, ale spodnejšie frekvencie viac upokojujú a približujú nás k prírodným zvukom. Nie je to ale len o jednej konkrétnej frekvencii; keď sa vedie zvukový kúpeľ, tak sa medzi sebou strieda veľa frekvencií, dôležité je ich vedieť kombinovať tak, aby nespôsobovali chaos, ale naopak harmóniu a pokoj.
Ako na tieto nižšie frekvencie reaguje naše telo?
Iná frekvencia spôsobuje u ľudí zmenu hladiny vnímania. V dnešnej dobe sme kvôli stresu, tlaku na výkon a neustálemu zameraniu pozornosti permanentne v takzvanej beta hladine mozgových vĺn. Sme vo vysokých frekvenciách a napätí. Aby sme sa uvoľnili, potrebujeme sa dostať nižšie. Až vtedy sa zapne parasympatický nervový systém, v ktorom nastáva homeostáza, telo sa lieči, regeneruje a staré bunky sa odplavujú.
Tieto nástroje dokážu myseľ doslova prinútiť vypnúť kontrolu a ego. Pre nervový systém je to taký blahodarný strečing. K dispozícii sú napríklad aj terapeutické ladiace vidličky, ktoré sa prikladajú priamo na telo a ovplyvňujú konkrétne miesta v presnej frekvencii. Používam tiež perkusie, ktorými simulujem zvuky prírody. Nervový systém niečo zachytí, uvoľní sa, znova zachytí vnem a opäť povolí – tým učíme telo znova oddychovať a zvyšujeme jeho kapacitu zvládať záťaž. Hlavným zmyslom je vypnúť kontrolu vedomého ega a nechať telo prežívať prítomný okamih.
Čo sa deje s človekom, keď vypne kontrolu a uvoľní sa?
Dokážeme sa dostať hlbšie do podvedomia. Začnú sa odkrývať potlačené emócie a vzorce správania – terapeuti to často prirovnávajú k lúpaniu vrstiev cibule. Zvukové kúpele sú skvelým prostriedkom na uvoľnenie chronického napätia, vyhorenie či spánkovú depriváciu. Keď ego prestane zacláňať, z podvedomia sa zrazu môže vyplaviť človek, s ktorým nemáte uzavretý konflikt. Sú to veci, ktoré sa ťažko opisujú, človek ich skrátka musí zažiť na vlastnej koži. Nedá sa to vyriešiť za jedno sedenie, ale správnou stimuláciou nervového systému sa k tomu dá dopracovať.
Chodia k vám na sound healing aj racionálne založení ľudia, napríklad muži z IT sektora?
Ale áno! Chodia ku mne ľudia, ktorí už vyskúšali všetko možné a stále nevedia spať alebo majú takú roztržitú myseľ, že ju nedokážu vypnúť. Prišli dokonca aj muži, napríklad informatici a ľudia z IT sektora. Buď chceli vyskúšať niečo nové, lebo už boli zúfalí, alebo ich dotiahla manželka. Títo racionálni ľudia to majú spočiatku trochu komplikovanejšie, ale tie krištáľové misy sú také „koťuhy“, že človeka dokážu tak upokojiť, že myseľ skrátka nemá na výber a vypne sa. Klienti mi tu často úplne zaspia, čím sa začne krásne preskladávať a regenerovať celý nervový systém.
Existujú pri zvukoterapii aj nejaké riziká? Kto by mal byť opatrný?
Pri vážnejších psychiatrických diagnózach sa soundhealing bežným spôsobom neodporúča. Na druhej strane, napríklad deťom s autizmom alebo inou neurodivergenciou to nesmierne pomáha, no vyžaduje si to úplne iný, individuálny prístup. Ako bežní facilitátori nemôžeme pracovať s ľuďmi, ktorí majú epileptické záchvaty. Pred sedením sa na to vždy pýtam. Vibrácie sú veľmi silné, preto soundhealing nemôžu navštevovať ani ľudia s kardiostimulátorom či tehotné ženy v prvom a poslednom trimestri.
Taktiež ak má niekto umelé alebo titánové kĺby, môže to byť bolestivé, pretože kov rezonuje úplne inak ako živá kosť. Kontraindikáciou sú aj otvorené rany, stavy po ťažkom infarkte alebo mozgovej príhode. Zisťovať si zdravotný stav, vnímať klienta a pýtať sa, či je mu to príjemné, je základ. Inak by to bolo čisté šarlatánstvo. Ja som v tomto profesionál a nikdy by som si nedovolila robiť to len tak „od oka“.
Na Slovensku často vidíme dva extrémy – ľudí, ktorí uznávajú výhradne západnú medicínu, a tých, ktorí sa fanaticky upriamujú len na alternatívu. Chýba nám zlatá stredná cesta?
Veľmi ma mrzí táto polarizácia. Nemali by sme jeden druhého zosmiešňovať ani medzi sebou bojovať. V akútnych prípadoch je západná medicína nenahraditeľná a musíme ju využiť. Zároveň si však po nej môžeme pomôcť alternatívnymi prístupmi, najmä v rámci prevencie či rekonvalescencie. V zahraničí, napríklad v Nemecku, fungujú kliniky, kde klasickí lekári a alternatívni terapeuti úzko spolupracujú. Mojím veľkým snom je, aby to raz takto fungovalo aj u nás. Problém je však niekedy aj v samotných pacientoch. Lekári mi sami hovoria, že keď ľuďom odporučia zmenu životného štýlu, odpovedia im: „Ach, pán doktor, mne sa nechce, dajte mi radšej nejakú tabletku.“ No netreba nad tým lámať palicu. Prešľapy sa stávajú všade. Je to vždy len o konkrétnych ľuďoch.
Vráťme sa na začiatok k vašim koreňom. Celý život vás máme zafixovanú ako speváčku a herečku. Pochádzate zo Žiliny a z umeleckého prostredia?
Pochádzam z amatérskej hudobnej rodiny. Otec výborne spieva, momentálne v zbore Omnia pod vedením Moniky Bažíkovej a mamina tancovala vo folklórnom súbore Rozsutec. Roky pracovala ako krajčírka a aj v jej profesii bolo kus umenia – práca s materiálom a vizualizácia. Moji starí rodičia mali krásne hlasy, u nás doma sa spievalo na každej oslave. Keďže v ich časoch sa umeniu nemohli venovať profesionálne, rodičia tieto nesplnené sny vložili do nás s bratom. Od štyroch rokov ma dali tancovať do folklórneho súboru Lieska, pretože som bola strašné „živé striebro“ a mala som kopec energie.
Neskôr ste študovali spev a klavír, no na konzervatórium ste nešli. Prečo?
Za môj spev môže čistá náhoda z pieskoviska na Bôriku. Mala som asi päť rokov, mama kočíkovala môjho brata a ja som si tam len tak spievala. Okolo išla pani Suľovská (stará mama speváčky Andrejky Suľovskej), prihovorila sa mojej mamine, že mám pekný hlas a vzala si ma pod krídla. Neskôr som sa pripravovala aj na konzervatórium, ale rodičia neboli stotožnení s tým, aby 15-ročné dievča odišlo na takú školu. Poslali ma na gymnázium, čo bolo nakoniec skvelé rozhodnutie. Ak by som išla na konzervatórium, zrejme skončím pri klasickej opere. Operu síce milujem, ale ako operná diva by som sa po čase nudila, som príliš zvedavý človek. Na Gymnáziu Veľká okružná navyše fungovalo Divadlo mladých pod vedením Ľudky Martinčekovej, kde vyrástlo mnoho úspešných hercov, napríklad aj Evka Móresová. Tam som prvýkrát pričuchla k divadlu.
Definitívny zlom smerom k divadlu však predsa len prišiel cez Mestské divadlo Žilina.
Áno. Tancovala som v súbore Rozsutec a keď som mala asi 15 rokov, v divadle nasadzovali predstavenie Na skle maľované. Staršie dievčatá odchádzali na vysoké školy, tak sme ich my, mladé baby, nahradili. Tam sa to vo mne prelomilo. Zistili, že viem aj spievať, režisér Tono Šulík mi dal neskôr príležitosť v hre Cigáni idú do neba, kde som dostala prvé hovorené slovo a nahrávali sme CD s Idou Kelarovou a Dežom Duždom. Vtedy som si povedala – áno, toto ma baví. Na VŠMU odbor muzikál ma vzali na prvýkrát. Možno práve preto, že som na tom vtedy psychicky nelipla. Nebola som v strese, brala som to tak, že idem vyskúšať a uvidím. Nakoniec sa z tohto môjho koníčka stalo moje povolanie.
Vraciate sa k folklóru aspoň niekedy pre radosť?
Rozhodne sa mu nevyhýbam. Nedávno som bola pozvaná na ples pri príležitosti výročia Rozsutca. Pre mňa je to už celkom úsmevné, že ma radia medzi „starých Rozsutčiarov“ či seniorov. Bolo však nádherné stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými som prakticky vyrastala. Prednedávnom som vystupovala aj v žilinskom Dome odborov na benefičnom koncerte pre autistov, kde som spievala s Jarom Gažom. To bola čistá nostalgia. S Jarom sme kedysi spievali práve v predstavení Na skle maľované. Keď odišla hlavná predstaviteľka Smrti na materskú dovolenku, režisér Tono Šulík obsadil mňa. S Jarom sme potom spoločne spievali ďalších viac ako päť rokov.
Ktoré hry, predstavenia, seriály, vystúpenia vnímate ako naj alebo ktoré vás najviac posunuli?
Rozhodne moje umelecké prvotiny – muzikály Na skle maľované a Cigáni idú do neba. Tie ma definitívne presvedčili o tom, že toto je moja cesta. Z hľadiska kreativity boli skvelou školou aj autorské projekty na gymnáziu na Veľkej okružnej v Žiline. Sami sme si písali scenáre a veľa improvizovali. Naša vedúca Ľudka nám nechávala voľnú ruku, čo sme si vyskúšali napríklad pri inscenovaní Malého princa.
Spomínali ste, že vás na VŠMU vzali na prvýkrát. Ako s odstupom času spomínate na študentské časy a na svojich vtedajších spolužiakov?
Mali sme obrovské šťastie, pretože sme ako ročník neskutočne dobre držali spolu. Len pre predstavu, mojimi spolužiakmi boli napríklad Gabika Marcinková alebo Roman Poláčik. Boli sme naozaj silná zostava, ktorá spolu vytvorila kopec skvelých projektov. Naším magisterským predstavením bola napríklad čierna komédia Záhradkári, postavená v štýle americkej „High Society“ z 50. rokov. Pointa bola v tom, že manželky sa doma strašne nudili, kým muži hrali golf a poker, tak si založili eskortnú službu, na čo potom ich muži, samozrejme, prišli. Režíroval to môj rovesník Lukáš Brutovský, ktorý je dnes hlavným umeleckým šéfom v Slovenskom komornom divadle v Martine. V rámci tej divadelnej generácie sme sa veľmi pekne vyprofilovali a poprepájali.
Zvučné mená však neboli len medzi študentmi, ale najmä na stoličke pedagógov.
Našimi profesormi boli pán Martin Huba a pani Zuzka Kronerová, čo pre nás znamenalo naozaj špičkovú a kvalitnú prípravu. Pán Huba si potrpel na klasickú, poctivú hereckú školu. Robil s nami klasiky ako Čechovove Tri sestry, no zároveň bol veľmi otvorený avantgarde a modernejším veciam. Hneď po škole som nastúpila do Mestského divadla Žilina. Povedala som si, že keďže v tomto divadle robím už od pätnástich rokov, bude to pre mňa ten najlepší a najprirodzenejší profesionálny štart doma.
A rozbehlo sa to pomerne rýchlo…
Mala som šťastie, rozbehlo sa to až príliš. V Žiline sme vtedy robili úžasné tituly – od Dostojevského Zločinu a trestu až po Opitých od Ivana Viripajeva. Veľkým míľnikom však pre mňa bola inscenácia Anna Karenina, ktorú sme nasadili po mojom návrate z materskej dovolenky. Táto rola ma hlboko ovplyvnila a splnila mi moju najväčšiu hereckú métu.
V čom bola táto rola pre vás výnimočná?
Ešte počas vysokej školy sme ako študenti robili komparz v Anne Karenine v Slovenskom národnom divadle. Režíroval to Roman Polák, Kareninu hrala Zuzka Fialová v alternácii so Slávkou Halčákovou, Tomáš Maštalír hral Vronského a môj profesor Martin Huba hral starého Karenina. Pán profesor si nás tam vtedy dosadil na menšie úlohy a ja som na javisku doslova korčuľovala a hrala slúžku. Mala som možnosť zblízka sledovať zrod takejto ťažkej ženskej roly. Už vtedy som si v duchu povedala, že toto je presne tá obrovská výzva, ktorú by som si raz chcela dať do svojho hereckého životopisu.
Časom som na ten sen úplne zabudla, no keď som sa po materskej vrátila do žilinského divadla, prišiel režisér Marián Amsler s tým, že ideme robiť práve Kareninu. Tá rola prišla v absolútne dokonalom čase. O päť rokov skôr by som ju kvôli veku ešte nevedela tak zrelo poňať, a o päť rokov neskôr by som na ňu už bola stará. Vyžadovalo si to presne ten vek mladej, ale vnútorne už vyzretej ženy. Hoci išlo o úplne inú, zmodernizovanú adaptáciu, Marián ju geniálne aktualizoval na súčasnú dobu a bol to pre mňa splnený sen.
Hneď po skončení vysokej školy ste sa pustili do vlastnej hudobnej tvorby. Priblížte nám vašu vtedajšiu kapelu Basie Frank Band a spoluprácu s vaším bratom.
S mojím bratom spolupracujem od útleho detstva. Sme presne ten klasický súrodenecký príklad – samozrejme, že sme sa už miliónkrát pohádali a dokonca sme sa už z kapely navzájom aj vyhodili (smiech). To k tomu patrí. Musím však povedať, že si neviem predstaviť nikoho, kto by dokázal lepšie zhudobniť moje myšlienky. Na začiatku to fungovalo tak, že ja som napísala text a on ho zhudobnil. Postupne som sa však pri ňom veľa naučila. Pri skladbách ako Kráľovná som už priniesla kompletnú melódiu aj text a bratovi som to dala na zaranžovanie hudobného podkladu. Naučila som sa počúvať hudbu presne tak, ako mi znie v hlave, a jasne ho usmerniť, akú atmosféru a energiu v nej chcem mať. Môj brat mi v tomto doslova číta myšlienky. Dodnes spolu hrávame, či už s celou kapelou, alebo len ako duo.
Názov Basie Frank Band dnes ešte funguje?
Názov zostal, ale ako kapela už oficiálne nefigurujeme. Dali sme sa dokopy s bratovou pomocou v roku 2014, hneď po tom, ako som skončila VŠMU a účinkovala v šou Hlas Česko Slovenska. V jednom roku som písala diplomovku, robila štátnice a zakladala kapelu. Ešte v tom roku sme stihli vydať náš prvý a zároveň posledný spoločný album. Hudobný priemysel sa totiž začal vyvíjať inak a mne sa doteraz nepodarilo natrvalo usadiť v slovenskom mainstreame.
Čím to podľa vás je? Nedokázali ste robiť kompromisy kvôli komerčnému úspechu?
Vždy som sedela na dvoch stoličkách. Moja tvorba bola niekde medzi – ani príliš alternatívna a jazzová, no ani dostatočne popová pre slovenské rádiá. Keď sme aj urobili populárnu pieseň, rádiá nám zakaždým povedali, že text je príliš hlboký, alebo je v skladbe priveľa akordov a zmien. Smiali sme sa na tom. Keď som robila hru Amadeus v Národnom divadle – ktorú režíroval pán Huba a hral tam Salieriho –, bola tam pasáž, kde Mozartovi vytkli, že jeho hudba je pekná, ale je v nej „príliš veľa nôt“. A presne to hovorili rádiá mne: „Urobte tie pesničky jednoduchšie.“ Lenže ja neviem tvoriť na kľúč. Tvorím tak, že sa mi nejaká téma prihovorí a chcem cez song odovzdať príbeh. Vnímam veci scénicky, asi aj kvôli divadlu.
Takže opäť tá vaša povestná stigma, že nikde úplne nezapadáte…
Presne tak, nezapadla som do žiadnej škatuľky. Náš album bol multižánrový, miešal sa tam jazz, fusion, rock aj trochu latino hudby. Mainstream to nezhltol, ale mne to vôbec nevadí. S tými istými chalanmi z kapely hrám totiž doteraz. Dnes už klasické kapely takmer nefungujú, do popredia idú najmä sóloví interpreti. Povedali sme si preto, že nebudeme zbytočne hádzať hrach na stenu a mútiť prázdnu vodu. Vystupujem pod svojím vlastným menom a chalani fungujú ako moja backgroundová kapela. Sme spolu už 14 rokov a ja s obľubou hovorím, že sú to asi jediní chlapi, ktorí to so mnou takto dlho vydržali (smiech).
Mnoho ľudí zaujíma váš milostný život. Nie je pre vás únavné neustále čeliť otázkam o novom partnerovi?
Som sama odkedy mám syna a hoci občas zájdem na rande, dnes som už oveľa náročnejšia. Po predchádzajúcich zlých skúsenostiach si seba vážim viac a klamára či narcisa vycítim na kilometer. Ako 38-ročnú ženu ma už muži len tak neoklamú. Navyše, dnes už partnera nevyberám len pre seba, ale najmä pre svojho syna. Gabriel má otca cudzinca ďaleko, jeho život je už teraz dosť komplikovaný. Nikdy by som mu nespravila to, že by som domov priviedla muža, s ktorým by si nerozumel alebo ktorý by naňho žiarlil. Radšej budem sama, než v zlom vzťahu.
Ste pripravená vzdať sa svojho komfortu slobodnej matky a urobiť vo svojom živote miesto pre muža?
Pustiť dnes niekoho do svojej kuchyne či kúpeľne je pre mňa predstava, na ktorej sa niekedy smejem. Človek si po rokoch zvykne na svoj systém a urobiť znova kompromisy a prijať do života nový element si vyžaduje skutočne výnimočného muža. Nie som však zatrpknutá. Som romantička a verím na osudové stretnutia, kedy to skrátka na oboch stranách zaklapne.
Hľadáte partnera v umeleckých kruhoch alebo radšej mimo nich?
Zažila som obe strany. Umelec vám síce rozumie, ale kvôli vyťaženosti sa takmer nevidíte. Muži z inej brandže zasa často žiarli na náš divadelný svet objatí a blízkych vzťahov s kolegami, čomu málokto zvonku rozumie. Žiarlivosť je však len vizitkou nízkeho sebavedomia. Hľadám muža, ktorý bude so mnou hodnotovo a morálne na rovnakej vlne. Už sa nerútim bezhlavo do emócií a povestných motýľov v bruchu – nesmierne sexy je pre mňa dnes najmä mentálna príťažlivosť a rozhľad.
Čo vás čaká najbližšie v pracovnej a súkromnej oblasti?
V pracovnej oblasti sa rozhodne nenudím, robotu si doslova sama vytváram. Od minulého roka spievam s kapelou Fragile, máme za sebou vianočné turné a na jar sme odohrali skvelé koncerty s Petrom Lipom. Na jeseň a v zime nás čakajú ďalšie spoločné projekty. Popritom neustále budujem svoj vlastný sebarozvojový priestor, robím soundingy, individuálny koučing a workshopy zamerané na stimuláciu nervového systému. Snažím sa kreatívnym spôsobom – cez spev, tanec a vyjadrenie – prepájať umeleckú sféru práve so sebarozvojom.
Taktiež na YouTube natáčam svoj video-podcast Umenie života. Mám vonku už okolo dvadsať epizód a najnovšie ma čaká diel práve s Petrom Lipom. Snažím sa v ňom otvárať hlbšie filozofické témy a pozývam si hostí z psychológie, spirituality aj umenia. Pýtam sa ich, čo je pre nich plnohodnotný a spokojný život. Od septembra sa, samozrejme, vraciam aj do divadla, ale už toho hrám pomenej – pravidelne sa objavujem v troch predstaveniach.
Nájdete si počas leta čas aj na oddych a rodinu?
Určite áno, s mojím synom plánujeme využiť leto naplno. Už je väčší, takže hoci na komplikované túry to ešte nie je, veľmi rád chodí do lesa, miluje hrady, zámky a opekačky. Chystáme sa tiež do Talianska. Syn tam má bratrancov a chcem, aby sa prepájal so svojimi koreňmi, stretlo sa s otcom a s druhými starými rodičmi. Tí síce nevedia po anglicky, takže komunikujeme „rukami-nohami“, ale vždy je to veľmi príjemné. Kontakt je síce občasný, napríklad raz za rok, ale spoznávanie vlastných koreňov na neho bude mať veľmi dobrý vplyv.
Mnohí rodičia po rozchode nedokážu takto triezvo uvažovať.
Keď bol syn ešte malý, všetko bolo logisticky nesmierne náročné zorganizovať. Teraz, čím je syn väčší, sa to už dá zvládnuť, keď človek naozaj chce. Bola by obrovská škoda prísť o túto časť identity, veď v sebe nosí polovicu talianskej krvi. To predsa zásadne ovplyvňuje jeho charakter, osobnosť aj temperament.
Keď príde medzi svojich, zrazu uvidí, že niekam zapadá a pochopí, že je úplne normálne, ak je dynamickejší. Aspoň bude mať v budúcnosti skvelú výhovorku: „Ja za to nemôžem, že som hlučný, som predsa polovičný Talian!“ (smiech) Verím, že to pekne dopadne, budeme mať skvelé zážitky a niečo nám to prinesie.
